…tentoraz o deťoch.
12. Správajme sa k deťom ako k seberovným
Deti si vyberajú nás za rodičov; vždy sú duchovne ďalej, ako my, ich rodičia. Toto si zapamätajme! Od malička sa k nim správajme ako k seberovným- láskavo, trpezlivo, citlivo – avšak so zdravou mierou prísnosti; a nie ako k niekomu, komu všetko treba šušľavo a afektovane vysvetľovať 😀
Rozprávajme sa s nimi, chváľme ich, opravujme, vysvetľujme a s láskou im venujme všetok možný čas!
Ak sme sa rozhodli mať deti, mali by sme si uvedomiť, čo všetko 
toto rozhodutie so sebou prináša. Deti nie sú veci, ktoré sa dajú odložiť, keď nemáme zrovna náladu. Nemôžeme sa spoliehať na nikoho, že úlohu rodiča bude robiť za nás. Pomoc áno, ale tiež s poriadnymi hranicami. Deti majú v prvom rade vedieť, že my- rodičia, sme autorita, ktorú majú rešpektovať a mať v úcte. Ale autorita sa nezískava krikom, rozkazovaním, drezúrou ako na vojne a bitkou. Autoritu si treba budovať- svojim správaním, svojim životom. A znova- správajme sa k našim deťom tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. Či teraz, či v dospelosti. Zdravou dávkou dôvery/viery/zodpovednosti, ktorú vštepujeme od malička deťom, predídeme možným komplikáciám v puberte (partie, drogy, alkohol…)
Viac som o výchove písala vlani…
13. Rozvíjajme naše kvality/záľuby/záujmy
a rozvíjame ich aj v našich deťoch; pomáhame ich rozvíjať i našim blízkym, ak vieme/môžeme/ dá sa.
Ak sa venujeme aspoň časť dňa tomu, čo nás baví/teší/robí nás šťastnými, udržiavame zdravú hladinu našej energie. Ak zadupeme v deťoch to, čo ich baví/zaujíma/teší, tak v neskorších rokoch budú mať problémy nájsť svoje životné poslanie, nájsť to, čo im skutočne napĺňa život šťastím. A nech je to čokoľvek : naše krsniatko má 5 rokov a bavia ho prehistorické jaštery! Vie o všetkých možných „sauroch“, krokodíloch viac, ako stredoškolák 😀 Na Vianoce dostal od nás atlast takýchto potvoriek a presedel pri ňom, kým ho celý dôkladne neprelistoval a neookomentoval… aj takéto môžeme mať záľuby… a prečo nie? 😀
Ak sa vzdáme týchto vecí, stále nám bude v živote niečo chýbať. Budeme sa cítiť, že sme tesne pred cieľom, ale stále nám tie posledné metre akosi unikajú. Prečo? Lebo sa naše vnútorné dieťa nemá z čoho tešiť.
A teraz to všetko skúsim otočiť inej strany.
Som v práci, ktorá ma ubíja, som vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Každý deň je pre mňa: „bože, zasa tam musím ísť“! … Nútim sa do všetkého, znechutene pozerám stále na hodinky, kedy už bude koniec pracovnej doby. Všetko a všetci mi v práci lezú na nervy. Je to to, čo ma nebaví, ale som tam kvôli platu. Čo teraz? Ak už sme v práci skutočne len kvôli peniazom, skúsme si nájsť niečo/niekoho, pre čo/koho budeme radi do tej práce chodiť. Ak si nájdeme napr. kolegu/kolegynku, s ktorým máme o čom hovoriť, spríjemníme si vzájomne deň milou konverzáciou, potom máme aspoň jeden záchytný bod. Všetko totiž závisí na našom pohľade: ak chodíme s nechuťou do práce, potom sa nám všetko čo zažijeme, bude zdať nanič. Čo očakávame- to dostaneme. Ak ráno poprosíme „hore“ o super/ bezproblémový a pohodový deň (a s týmto presvedčením odchádzame do práce), potom aj taký ten deň bude. Zasa- čo očakávame, to dostaneme. S akým predsavzatím/presvedčením sme dnes odchádzali do práce? 😉
presne tak to vo výchove funguje :). Mám dvoch synov na prahu vyletenia z hniezda. Ostala som s nimi sama keď boli ešte bambulkovia starší mal 2r. mladší 6 mesiacov…. Vždy som sa s nimi rozprávala slušne , vždy keď za mnou prišli som okamžite na nich reagovala nech to bola akákoľvek blbosť ( mohola u mňa sedieť aj neviem aká super kamoška s mega dôležitou novinkou, vecou..), moje krédo vo výchove „bitka nič nerieši“ pochvalou dosiahnete oveľa viac potlačte v sebe hnev pošlite ho v duchu čiernej diere vo vesmíre a povedzte požiadavku znova a milo 🙂 u nás to aspoň fungovalo 🙂 dosť som sa napočúvala , že ich nebijem. Máme psa, keď s ním idem von stane sa mi? že mi cudzí ľudia na ulici povedia, že mám také dobré deti, že to v dnešnej dobe ani ni je pravda 🙂 keď som to počula prvý raz dosť ma to šoklo myslela som si že osoba je asi nie celkom ok, ale neskôr mi tieto alebo podobné slová povedali aj iný ľudia…. Som na nich hrdá, som šťastná, že práve oni sú mojimi deťmi a oni to dobre vedia. Povedala som im to. A hovorím stále aj keď už menej často :D. Vážia si ma a nepokladajú ma za starú hlupáčku čo ničomu nerozumie skôr rešpektujú, že môžem mať na vec iný názor. Ja počúvam a vypočujem ich a napoak. Som šťastná mama !
Katka,
ĎAKUJEME že ste sa s nami podelili o Vaše skúsenosti 🙂
Veľa zdravia a vnútornej pohody Vám všetkým priatelia 🙂