Spýtajme sa detí (1)

Po dlhej odmlke Vám s radosťou opäť prinášam pár mojich postrehov a myšlienok 🙂 Budú sa týkať predovšetkým školy a výchovy. 

Každý z nás si prešiel prirodzeným postupom od materskej cez základnú, strednú a mnohí aj cez vysokú školu. Každá nás poznačila inak. Niektorá viac, niektorá menej. Predovšetkým by som ale tento článok chcela venovať rodičom, ktorí majú dieťa na základnej škole, pretože práve toto obdobie je najkritickejšie a dieťa má možnosť naučiť sa obrovské množstvo vecí, ktoré mu môžu značne uľahčiť život, no zároveň aj také, ktoré ho môžu skomplikovať.

Obdobie zvýšenej senzitivity začína už v období materskej škôlky.  Deti sú v tomto období veľmi citlivé na všetko, čo vidia, čo sa im ponúka, na správanie ľudí okolo nich, a učia sa interakcii so svojimi rovesníkmi. A práve tu sa nachádza kameň úrazu. Ak sa deti od svojich rodičov alebo ľudí, ktorí ich obklopujú naučia nesprávnemu správaniu voči druhým, ovplyvní to všetky deti, ktoré s nimi prídu do kontaktu. Rovnaký vplyv majú aj nevhodné televízne programy, či rozprávky plné násilia. Deti začnú napodobňovať to, čo vidia. Je to však problém rodičov, ktorí dopustia, aby mali deti nesprávne vzory. Je zbytočné snažiť sa v dieťaťu budovať to najlepšie čo sa dá, keď sami rodičia nie sú vyrovnaní a povedzme že aj správne vychovaní.

Darmo budem decku nadávať že sa mlátilo so spolužiakmi, že Aničku z 1.A ťahalo za vlasy a podobne, keď toto všetko môže vidieť v televízii, alebo doma počúvať hádky rodičov, atď. To by ešte nebolo také zlé. Oveľa horšie je, ak sa s dieťaťom nerozprávame dostatočne. Možno mnohým robí problém vcítiť sa do pozície dieťaťa a uvedomiť si, čo všetko pozná a čo nie. Nemôže ešte rozumieť všetkému čo vidí. Neuvedomuje si tak ako dospelý, že existuje nejaká zodpovednosť za vzťahy s inými, ani to, že druhým môže ublížiť predovšetkým vnútorne. Že keď Marienke povie že je škaredá, tak to pre ňu môže byť taká hlboká záležitosť, že si polku života bude na tvár dávať kilá líčidiel a chudnúť až kým z nej nebude vešiak na prádlo. Niektoré prosté udalosti môže dieťa prijať veľmi osobne a môže to preň byť až traumatický zážitok. V takom prípade opäť pomáha rozhovor, aby dieťa získalo správny náhľad na situáciu. Pretože keď niečomu nerozumie, mozog sa nemá ako obhájiť a videné, alebo počuté prijíma ako veľmi negatívny fakt.

V období budovania sebavedomia bývame najviac zhadzovaní. Deti si neuvedomujú aký dopad môžu mať ich slová. Možno práve to by sme im mali vštepovať od začiatku, aby neboli také kruté ku svojim spolužiakom. Mňa osobne to prestalo baviť už na prvom stupni základnej školy, kedy som si sama od seba uvedomila, že ma nebaví s niekym sa hádať, nadávať niekomu alebo sa mlátiť (a to som bola poriadna bitkárka 😀 ). Ako sa však vo mne vytvoril takýto impulz k zastaveniu zlého pôsobenia na iných, to neviem. Lenže tým som sama seba odsúdila do pozície introverta a myslím, že to sa stalo mnohým… v zmysle: bolo mi ubližované, bránil som sa, ale prestalo ma to baviť, pretože som tým ubližoval aj ja, tak som sa uzavrel a nedopustil aby sa to opakovalo, pretože som prišiel na to, že je to zlé. Veľmi  jednoduchou dedukciou som si ako desaťročná vytvorila obrat vo svojom živote a s maximálnou ľahkosťou. Dnes je pre mňa ťažké urobiť v sebe aj malú zmenu. Predsa len platí, že dieťa je flexibilnejšie než dospelý. Dospelý človek sa mení ťažšie. 

Keď si spomeniem na svoju základnú školu, som trochu znechutená. Prístup učiteľov bol mnohokrát neadekvátny, nemiestny a neprofesionálny. Učiteľky nás ponižovali, nadávali nám, zosmiešňovali nás, podkopávali naše sebavedomie a často padlo aj zaucho. Základným atribútom poslušnosti bol strach. Ešte pár generácií dozadu boli fyzické tresty normálnym a primeraným trestom (podľa zákonu). No iste si každý vie vybaviť prípad, kedy bol trest neprimeraný, alebo až nespravodlivý.

Mnohí rodičia ani nevedia, že ich dieťa je šikanované, vylučované z kolektívu, alebo že si naň zasadol niektorý z učiteľov. Dokonca ani nespozorujú nijaké zmeny, ktoré by tomu nasvedčovali. Mnohokrát chybne odhadnú problém, ktorý dieťa má. Miesto toho, aby si uvedomovali, že častá raňajšia bolesť brucha nie je kvôli chorobe, ale zo stresu, behajú po doktoroch a tí si nevedia rady. Zlyhanie komunikácie je dôvodom problémov väčšiny vzťahov, ak nie všetkých. 

Nie som síce matkou, ale na tom nezáleží. Pýtajte sa svojich detí, nechávajte im priestor aby vám mohli povedať, čo ich trápi a nedopustite aby sa vám uzavreli. Pretože ak nemajú mať plnú oporu u vlastných rodičov, tak u koho.