Máte radi rodinné oslavy? Alebo ich len pretrpíte so strojeným úsmevom? A 
čo ak sa jedná o oslavy našich najmenších? Vieme čo dávame svojim správaním deťom do ich ďalšieho života?
Za článoček ďakujeme našej stálej čitateľke. S jej láskavým dovolením som vpísala niektoré moje postrehy.
NARODENINOVÁ OSLAVA
Oslavy rodinného typu sú vždy zaujímavým miestom na preskúmanie toho, akí sme vlastne ľudia. Je to miesto, kde sa v rýchlom čase dozvieme o sebe aj tých druhých maximum informácií, pravdaže za predpokladu, že sme dobrí pozorovatelia a dokážeme sa odosobniť. Tiež som sa nedávno zúčastnila tekejto oslavy, a teda vám ponúkam pár postrehov na zamyslenie. Zamyslenie nad tým, aké programy si nesieme so sebou a podávame ďalej našim ďeťom. Nie je tu teda nič, čo by som chcela pranierovať, zosmiešňovať alebo spochybňovať. Koniec-koncov sa jedná len o môj uhol pohľadu, ktorý je odlišný od pohľadu tých ostatných, a teda ho nechcem brať ako 100% správny a objektívny. Sú to vlastne len zrkadlá, ktoré som mohla vidieť len preto, že podobnými skúsenosťami a zážitkami som prešla aj ja. (keď budete na podobných akciách, všímajte si správanie ľudí ktorých poznáte, možno aj strojené hranie sa na niekoho iného… možno si všimnete hodne zaujímavých vecí 😉
Najskôr sa pozrime na nášho oslávenca, ktorý sa veľmi tešil na svoju oslavu, veď mal len 4 roky. Vek, keď si dieťa vytvára mozaiku svojho sveta a vníma všetko najintenzívnejšie. Popravde som ho aj trochu ľutovala, lebo prežiť vlastnú oslavu v tomto veku a splniť očakávanie 9 dospelých, ktorí sa jej zúčastnili, by bolo v nadľudských silách aj pre dospelého. „ Postav sa sem, fotíme ťa. Chvíľu počkaj, kameru prichystám.Dávaj pozor nech niečo nezhodíš. Choď poďakovať za darčeky a objať ich. Rozbaľuj aj tie ostatné darčeky. „ Len malá ukážka povelov, ktoré si dieťa vypočulo a malo aj násladne splniť k spokojnosti ostatných. Kde ostala spokojnosť dieťaťa? Kde čarovné chvíle, v ktorých sa mu práve tí dospelí mali venovať s láskou? Akosi sa na ne pozabudlo. V tomto zmätku sa oslávenec začal cítiť nesvoj a rebelovať. (často je to len o tom, ukázať sa v tom najkrajšom svetle, povinnosť odplatiť podobné akcie rodinným príslušníkom. ) Domáhal sa teda pozornosti svojím osvedčeným spôsobom. „ Chcem to, daj mi to, hneď!“ Samozrejme k tomu pridal aj repertoár dupkania, vzdoru, hnevu a kriku. Poviete si možno, klasika, veď deti sa takto správajú aj pri iných príležitostiach, aby niečo dosiahli. Áno, klasika, ale klasika vyjadrujúca zmätenosť dieťaťa, ktorú si ponesie do ďalšieho života. (presne tak! pokojne a láskavo vedené dieťa, ktorému vysvetľujeme prečo vyžadujeme to a to, nemá dôvod rebelovať. dôveruje nám v tom, čo po ňom chceme) Neviem posúdiť čo sa všetko v jeho hlavičke odohrávalo, ale určite okrem pozitívnych postojov k sebe, nadobudol aj tie negatívne presvedčenia. Ak prstom ukázal na dospelého, ktorý mu predtým ukázal, že ja ťa môžem chytiť tak, že len od mojej vôle bude závisieť kedy ťa zas pustím, nakoľko ty si malý a ešte slabý, teda nedostatočný, a povedal mu : „Ty si zlý!“ (pozor na takéto vyjadrenia, je to forma programovania. skúsme sa vždy pozrieť na to, prečo chceme túto vetu dieťaťu povedať. nie je za jeho správaním niečo naučené od nás?) Podvedome toto poníženie vnímal ako aroganciu dospelého, ktorý druhých prevalcuje silou. Keď mu ešte ten istý dospelý pripomenul, že nože deťom do rúk nepatria až potom, keď bude dospelý, dostal potvrdené, že ako dieťa je vlastne nedostatočný a teda nič.
Možno tvrdo povedané z mojej strany, ale toto sa deťom pripomína často a pri rôznych situáciách. Status dieťaťa je vlastne niečo podradné, stále ti rozkazujú, zakazujú, nariaďujú. (a žiaľ veľmi málo vysvetľujú!!!) Pripomínajú, že len ako dospelý budeš mocť robiť ozaj vážne veci. Poviete si, že výchova predsa musí byť. Súhlasím aj ja. Výchova, ale s rešpektom a nie výchova aroganciou a nadraďovaním sa, robením sa múdrejším a dokonalejším. Keby bol dospelý v kľude a spoločne krájal tú tortu s dieťaťom, upozorniac ho na opatrnosť pri manipulácií, bolo by sa predišlo zbytočnému kriku a nedorozumeniu. Dieťa sa mohlo naučiť dôležitú životnú lekciu, a tou mala byť podľa mňa spoločná spolupráca, ktorá by navyše bola mala zábavnú formu a spokojní by boli obaja. Dieťa aj dospelý. Dieťa preto, že bolo podporené vo svojom vývoji a objavovaní nových vecí a dospelý mohol byť spokojný s tým, že pod jeho vedením dieťa urobilo ďalší krok k ich vzájomnému zbližovaniu sa a dôvere, že s dospelým je v bezpečí a spoločne zvládnu aj „nebezpečné“ veci. (zvláštne- ak najskôr dieťaťu dáme do rúk nôž s tým, aby krájalo tortu, a potom ho chceme násilne dirigovať ako ju má krájať! ak sa vzoprie ešte mu nadáme… nedáva to logiku, že? najjednoduchšie a aj najbezpečnejšie by bolo dať dieťaťu do rúk nôž, chytiť mu rúčku a povedať mu: „poď, nakrájame spolu tvoju tortu“… dieťa by bolo hrdé na to, že mu dôverujeme, že sa môže podieľať na tom, čo inak robia len dospelí. vzrástlo by mu tým sebavedomie, dôvera v seba-ale aj v nás. užili by si v pohode oslavu nielen dospelí, ale najmä dieťa.)
Ešte by som možno krátko spomenula nezávideniahodnú situáciu, ktorú hrala hostiteľka. Jej snahou bolo mať všetko pod kontrolou a k spokojnosti všetkých. Všetko dokonale pripravené – dokonalá výzdoba
dokonalé pohostenie
dokonalá torta
dokonalé fotky na dokonalé spomienky
Všetko dokonalé, až na jednu vec, že vlastne medzi organizovaním tejto parády pre druhých, sme ju skoro ani nevideli. Neviem do akej miery bola spokojná ona osobne, ale ak jej meradlom bola spokojnosť hostí, tak mohla byť na seba hrdá. Zvládla to na výbornú. (toto bolo to, čo som písala už vyššie- prečo to robíme? ukázať sa, ako všetko dokonale zvládame, ako máme všetko dokonale pripravené, ako na také niečo máme… ale ničoho sa poriadne nezúčastňujeme, lebo sme v takom strese, že nevieme čo skôr, myslíme na pohodlie a spokojnosť všetkých ľudí okolo- ale nie na to, že si oslavu my sami neužijeme…. veď musí byť všetko najlepšie – čo by inak povedala rodina?) Tu som si uvedomila úplne jednoduchú vec. Voľakedy som aj ja takto fungovala a tiež sa snažila o dokonalosť a spokojnosť tých druhých. Svoju spokojnosť som odsunula na vedľajšiu koľaj, a keď som ju začala opäť hľadať, zistila som, že za tie roky bola už pod riadnym nánosom. Ešte stále ju oprašujem od cudzích žiadostí, nariadení, príkazov, očakávaní a kritiky, že veci nie vždy boli tak, ako si ich druhí predstavovali. (takto sme mnohí naučení. viete ako podobné akcie riešime u nás? spoločne s rodinou všetko navaríme/napečieme, popredu bez stresu pripravíme veľký bufetový stôl, kde dáme od pohárov a tanierov cez občerstvenie až po sladkosti všetko- a máme čas sa pohybovať medzi ľuďmi. občas kukneme čo treba doplniť, doložiť a bavíme sa ďalej. nijaké stresy, pohoda. mám vyskúšané, že takto sa dá užiť aj oslava s dvadsiatimi ľuďmi. horšie je potom to upratovanie 😀 )
Ako rušivý dojem som si uvedomovala aj množstvo fotiek chtivých lovcov. Tri foťáky a jedna kamera boli až príliš. A každý chcel mať dokonalé zábery a pózy. Vtedy som pochopila myšlienku, ktorá bola zakomponovaná v jednom článku, ktorý som čítala v minulosti, že miesto užívania si atmosféry a jej okamihov sa vydávame na lov fotiek a z celého posedenia si potom odnášame len čriepky, ktoré sme zachytili. (toto mi pripomína japonských turistov, ktorí si neužívajú výlet, len fotia. a fotografie si vychutnajú až doma)
Čo dodať na záver? Asi by som narodeninovú oslavu detí už nespájala so stretnutím sa dospelých. Ten narodeninový deň by si mali užiť rodičia spoločne s deťmi tak, aby to bol naozaj deň s veľkým D. Rodičia by mali čas venovať sa dieťaťu a splniť mu možno aj tajné želanie, ktorým nemusí byť len dokonalá hračka, ale možno nejaké prekvapenie v podobe spoločného dobrodružstva, pri ktorom by si užili spoločne zábavu a hlavne vzájomnú blízkosť. Rodinu by som možno pozvala už len dodatočne, na spoločné posedenie, ale bez upriamenia pozornosti všetkých na dieťa. ( u nás podobné akcie bývajú aj s deťmi, ale nie v takomto duchu- našťastie. zagratulujeme dieťaťu, rozbalí si darčeky- ak chce, pofotíme sa a bavíme sa akoby to bola obyčajná návšteva. nerobíme z toho všetkého nijaké veľké haló, lebo práve tá nadmerná pozornosť v deťoch vyvoláva stres. zvlášť ak mu popri tom všetkom naservírujeme dirigovanie, nadávanie, rozkazovanie a podobné „drobnosti“) Tak si nikto nemôže nárokovať jeho pozornosť v zmysle – prišiel som ti gratulovať, doniesol ti darček, tak sa mi venuj a všímaj si ma a hlavne správaj sa tak, ako sa od teba očakáva, veď sme tu prišli hlavne kvôli tebe. (presne- nie je to o deťoch, je to o našich očakávaniach a snahe o „dokonalú“ oslavu. a k nej predsa patrí, aby dieťa poslúchalo a plnilo naše rozkazy 😉 .. a že si to ono neužíva, že vzdoruje, plače alebo je smutné? na to akosi nereagujeme. časom mu môže myšlienka na ničo podobné pokaziť náladu- len keď spomenieme, že bude mať oslavu. myslime preto na to, čo a ako budeme robiť, ako sa budeme správať- ale hlavne s ohľadom na dieťa. je to predsa jeho oslava!)
Aké skúsenosti a postrehy z podobných akcií máte Vy?
