Osho vs. Toltécke učenie

Priznám sa, že učenie Toltékov mi nepadlo do oka tak, ako Osho a jeho učenie, pokiaľ to učením možno nazvať. V princípe ale ide o dva totožné smery, akurát má každý iný nádych a trochu inú formu, no i tak, všetko je predsa o tom istom.

Osha dávam do pozornosti hlavne preto, že tí, ktorím možno úplne nevyhovujú Toltéci (z rôznych dôvodov), môže viac vyhovovať jeho forma písania a celková myšlienka, ktorej obaly sú predsa len trošku odlišné od cesty „bojovníka“.

Čo majú spoločné?

To hlavné je stopovanie. Toltécke učenie môže niektorých, ktorí si prečítajú nejakú tú knihu priviezť na trošku inú cestu, väčšinou kvôli nepochopeniu a tak sa stane, že si osvoja tituly „Nagual“, „Stopár“, „Snívač“, atď… Nie skutočne pre to, že by nimi boli, ale len kvôli tomu, že si chcú niečo dokázať. Tak nastáva povzbudenie ega… Človek si niečo prečíta a zrazu si myslí, aký je múdry, že je Tolték, že vie stopovať, že nie je nad neho… Samozrejme, sú to ojedinelé prípady, no k prejavom ega v tejto oblasti môže samozrejme dôjsť veľmi často. Ale akýkoľvek titul v týchto smeroch dáva Nagual (a pozor- ten nie je samozvaný !!!) je od detstva pripravovaný na túto cestu, pretože má na to všetky predpoklady- ktoré v ňom našiel jeho Majster-  a duchu toho, kým bude, je vedený. Takýto Nagual dokáže rozpoznať v povahe a charaktere človeka kým má byť- bojovník, stopár…. a určiť i svetové strany. Ale to je o inom… o tomto môže písať len skutočný Pravý Tolték, ktorý vie o čom je reč a nemá to LEN z kníh! Toltécke učenie NIE JE O veciach naučených z kníh, JE O ŽITÍ!!! A to vás dokáže naučiť len skutočný Tolték. Preto bolo toltécke učenie dlho šírené len ústnym podaním- knihy jeho účinok degenerujú.

(Tento článok je možno príliš okatý, vzhľadom na isté udalosti… áno, vzťahuje sa mimo iné aj k nim…)

Osho nevytvára nijaké skupiny, nijaké rozdelenia a nestavia nikoho do pozície, ktorú iní mať nemôžu, aby sa vyhol akejkoľvek závisti.

Je jasné, že každý sme iní… ale ani v najmenšom nemáme dôvod žiarliť.  Chyba nastáva v tom, že porovnávame. Porovnávame všetko so všetkým, seba s každým- a z toho vzniká nespokojnosť. Neustále sa snažíme získať niečo, čo nemáme a myslíme si, že keď to dosiahneme, budeme šťastní a spokojní. Vôbec to tak nie je. Okamžite nastane túžba po niečom ďalšom.

Neustále hľadáme. Ale hľadáme vo vonkajšom svete, okolo seba, no v skutočnosti nepoznáme sami seba. Nevieme kto sme… Ako môžeme vedieť čo hľadáme, keď ani nepoznáme hľadajúceho? Myslíme si, že naša osobnosť sme my, ale to je veľký omyl. Naša osobnosť je súbor toho, čo z nás urobila spoločnosť,pretože sme ňou ovplyvňovaní a to neustále. Mnohokrát sme si ani neuvedomili, čo všetko z okolia prijímame. To z nás urobilo obete spoločnosti, pretože ako deti sme boli bezbranní. Nevedeli sme, aký vplyv na nás má okolie, pretože nám to nik nepovedal a počas senzitívnych období sa na nás všeličo nalepilo a toto všeličo vytvorilo osobnosť, ktorá tvorí obal nás samotných.  Ego a osobnosť možno spojiť. Vytvárajú akúsi hmlovinu okolo našej podstaty, a tá sa prejavuje tak často a tak intenzívne, nakoľko je hmlovina okolo neho hrubá a hustá.

K čomu oba smery spejú?

K tomu istému; k slobode. Akurát cesta má trošku iný nádych. Celý proces je veľmi náročný a zároveň veľmi jednoduchý. Oprostiť sa od vlastného ega a žiť v prítomnosti. Príliš sa upíname na to, čo bolo, čo bude a čo by mohlo byť. Väčšinu činností robíme s hlavou niekde úplne inde. Myslíme neustále na budúcnosť, ale tá nikdy nenastane. Bude to buď budúcnosť, alebo minulosť, pretože keď nadíde, budeme znova myslieť na niečo iné. Nebudeme ju naplno prežívať. Žijeme vôbec?

V našom živote sa občas vyskytne situácia, väčšinou nepredvídateľne, kedy odrazu myseľ stojí a nám sa zdá odrazu všetko veľmi jasné. Zmysly sa nám zostria a cítime, že sa niečo zmenilo. Skutočne skvelý pocit. Akonáhle sa ale snažíme tento pocit vysvetliť, opodstatniť a nedajbože udržať, vytratí sa.  Toto je ukážka toho, ako by sme mali bdelo žiť, no ani tento pocit nemožno ovládať.

Naša myseľ je plná zbytočností… veci, ktoré sme nikdy nezažili, ktoré nepoznáme, nevieme aké sú… Všetko sú to iba vedomosti, ktoré si často pletieme s vedomím. Je to akoby sme zanietene rozprávali o chuti jahôd, pritom sme ale jahody nikdy nejedli. Klameme tým sami seba a svoje okolie tiež. Do slov často vkladáme to, na čo sú slová jednoducho krátke. Mysľou sa snažíme uchopiť to, na čo je myseľ krátka. Chceme mať veci pod kontrolou a tento pocit nám pomáhajú udržať vedomosti a viera, pretože keď niečomu veríme, prestávame pochybovať a považujeme to za samozrejmosť. Za niečo, čo je nemenné, stále a netreba to ďalej rozoberať, zapodievať sa tým, uvažovať o tom, skúmať to. Na takom princípe funguje náboženstvo. Už ako deťom nám bola vštepovaná viera v Boha, vo všetko čo sa píše v Biblii, atď. Keď sa pozrieme na dogmatických veriacich zistíme, že im zlyhalo v oblasti náboženstva akékoľvek logické uvažovanie. Viera sa im stala istotou a ich myseľ dobrovoľne stratila možnosť rozvoja v tejto oblasti, pretože sa zastavila na jednom bode. To samozrejme egu vyhovuje, pretože má istotu, že to ostane tak a nemožno ho zraniť pochybnosťami a náboženstvo poskytuje celkový „duchovný servis“, ktorý nesklame a tak sa nemusíme o nič starať.

Človek by ale mal pochybovať, pokiaľ chce dosiahnuť slobodu. Pochybnosti sú cestou k tomu, aby naša myseľ ostala v strehu. Avšak, toto tvrdenie platí opäť len vzhľadom na niektoré skutočnosti a nemožno ho zovšeobecniť na celkovú problematiku „pochybnosť – viera“. Všetko má dve tváre, nič nie je stále. Vesmír sa rozpína, preto musí dochádzať k neustálej zmene.

Skutočné náboženstvo je len jedno. Je to náboženstvo „Ja“. Nemožno preniesť učenie staré tisíce rokov so všetkými  tradíciami, všetkými myšlienkami, všetkým, čo platilo vtedy, do dnešnej doby. Nemenné a stále, stratí to svoj lesk a pôvodná forma zhnije. Stane sa z toho niečo úplne iné a pokrútené. Učenie je krásne na rozkvete, práve vtedy, keď je potrebné, vtedy je v plnej kráse a čistote, jasné a zreteľné. Akonáhle je po sezóne, krása sa vytratí a všetko naberie iný smer. Započne snaha udržať túto krásu. Zachytiť túto krásu, aby ostala stále rovnaká po tisícky rokov. To však nie je možné. Čo bolo vtedy, nemôže byť dnes. Preto to, čoho krása odkvitla nemožno násilne vrátiť. Krása je chvíľková, dočasná, nestála, neuchopiteľná, nepochopiteľná… Vzniká znenazdajky, len tak z ničoho nič, úplne svojvoľne, kdekoľvek, kedykoľvek si zmyslí. Vzniká iba tam, kde je čistá forma sebectva. Áno, správne, sebectva. Pretože k tomu, aby vznikla krása, je potrebné, aby bol predmet krásy v harmónii, spokojný, šťastný, aby mal dostatok. To možno dosiahnuť iba ak bude sebecký. Kvet nemôže rozkvitnúť bez toho, aby mal dostatok vlahy, slnka, živín… Potrebuje ich pre svoje prežitie a keď má skutočne dostatok, tak dokáže aj rozkvitnúť. Tak vznikne krása, ktorá pramení z harmónie a harmónia pramení zo sebectva. Človek, ako aj všetko živé, je od prírody sebecké stvorenie. Prečo sa teda snažiť s touto prirodzenosťou niečo robiť? Nebyť sebectva, všetko by vyhynulo. Aj kvetina je sebecká, pretože neprenechá živiny, priestor, ani vodu inej rastline. Nebude rásť krivo len aby netienila inej rastline. Je o prirodzené. A zdalo sa nám niekedy, že by bola taká ruža napríklad sebecká potvora, ktorá hrabe iba pre seba? Nie. Nikdy sme sa na ňu tak nepozerali. A predsa je sebecká, pretože iba tak môže prežiť a keď je v harmónii, môže vykvitnúť a svojou krásou a vôňou ohúriť všetkých. Ale táto krása nie je večná, nemožno ju zastaviť a udržať, práve preto je tak jedinečná a každý, kto by chcel túto krásu udržať by šiel proti univerzu.

Kedysi nás učili: Je treba pomáhať ostatným, obetovať sa pre nich. A čo budú robiť oni? Tiež sa budú starať o ostatných… Nebolo by predsa len jednoduchšie keby sa každý stará sám o seba? Prečo zbytočne komplikovať. Skutočná služba druhému pramení v zdieľaní. Som šťastný, podelím sa o to… ide to samovoľne. Sršíme šťastím a druhí to cítia a teší ich to. Iba ak sme blažení my, môžeme sa začať ohliadať na druhých. Nespokojný človek, ktorý si upiera, nemôže byť človek duchovný. Základ je hmotné… bez toho by sme neprežili. Ako môže meditovať ten, kto je hladný? Ten sa stará predovšetkým o to, aby vôbec prežil. To dá rozum.

Nespokojnosť s čímkoľvek čo je, je pohŕdanie univerzom. Snaha zmeniť to čo je, je snaha akokoľvek oklamať, prevýšiť a predčiť univerzum. Sme kvapka oceánu života a snažíme sa zmeniť veci okolo nás. Nie je to hlúpe? Malinká časť nemôže predčiť celok. Snaha zmeniť celý vesmír nás vytvorí nešťastnými, nespokojnými, stratenými, neuspokojenými. Skutočne to chceme? Nepáči sa nám, keď prší, nepáči sa nám keď je príliš dlho  slnečno, nepáči sa nám keď je príliš zima, ani keď je teplo. Neustála nespokojnosť a môžeme sa aj zblázniť a just nebude ako chceme. A čo vlastne chceme? Nevieme. Vždy to, čo nie je.

Nehľadáme v sebe, pretože ani nevieme, čo znamená „v sebe“. Nevieme čo z toho celého zmätku, ktorý nás tvorí sme skutočne my. Meditáciou to možno zistiť. Keď sa dostaneme skutočne hlboko, nájdeme to. Nebude tam nič. Iba ticho a prázdno. Keď to objavíme, stratí sa akákoľvek snaha hľadať vonku. Budeme spokojní so všetkým čo bude a nespokojnosť sa vytratí. Vytratí sa porovnávanie, obavy, strach, túžby…  Zatiaľ sa nášmu egu prieči predstava takéhoto života. Rozhodne by sme sa ale mali pokúsiť aspoň žiť v prítomnosti a nezaoberať sa minulosťou, ktorú už máme vysporiadanú, či nemyslieť na budúcnosť, ktorá ešte nie je. Samozrejme, aby sme sa mohli pustiť do nemyslenia na minulosť, musíme mať vysporiadané a spracované všetko, čo by mohlo mať dopad na súčasnosť.

Je jasné, že model človeka, aký opisuje Osho a celkové správanie takéhoto modelu je konečnou fázou celého procesu. Je potrebné prežiť toho veľmi veľa, vziať za svoje množstvo skúseností, vyčistiť karmu najviac ako je to možné, aby nemala veľký dosah na súčasnosť, vysporiadať si vzťahy, zvládnuť 22 klenotov, ako sa im hovorí v toltéckom učení. 22. klenot sú temné klenoty napríklad strach, deštrukcia, logika, manipulácia, odpor… Hlavný temný klenot je egoizmus, ktorý má každý. Ostatné klenoty sú individuálne a u každého prevláda iný. viac  tu: http://www.dreamingwolf.sk/Tol/Mares/darkjewels.htm

Cesta bojovníka spočíva v stalkingu/stopovaní. Niektorí ľudia toto stopovanie môžu zle pochopiť a to tak, že ho okamžite začnú aplikovať na ostatných a zabúdajú pri tom na seba. Ako keby sa ich daný problém vôbec netýkal a problém je v tom druhom. Myslia si, že výsledok stopovania je negatívny pocit, ktorý v nich zanechá reakcia/komentár druhej osoby. Robia však chybu, že vinu za tento pocit zvaľujú na druhých a snažia sa zmeniť ich, nie seba. Avšak, je známe, že okolie vytvára iba podnety a je na nás, ako na ne budeme reagovať. Základy psychológie – podnet a odozva. Táto odozva vzniká s ohľadom na minulé skúsenosti, ktoré sa ukladajú do našej osobnosti. Stalking nie je o hľadaní chyby v druhom, ale predovšetkým v sebe. To, že v niekom zarezonujú slová niekoho iného znamená, že by sa mal pozrieť do seba a zistiť, prečo tieto slová rezonujú, prečo nás daná vec vytáča… Odhalenie býva často krát bolestné. Ľudia sa práve preto boja hľadať v sebe. Obávajú sa toho, čo by mohli nájsť, že by to mohlo byť veľmi nepríjemné. Avšak akonáhle sa nájde podstata, pocítime, že to je to, čo sme chceli nájsť a pokiaľ to prijmeme, nerezonuje to viac v nás. Ten, kto má veci vysporiadané, nereaguje. Veď nemá prečo reagovať. Reaguje väčšinou len ten, koho ego bolo zranené, a reaguje väčšinou k svojej obrane, aby sa náhodou neprišlo na to, čo má skutočne v sebe. Ale na každého raz dôjde. Okolnosti človeka nepustia ďalej. A keď nie sme ochotní načúvať stále jasnejším náznakom, prídu ešte silnejšie a jasnejšie, pokiaľ im neporozumieme. Skúsený stopár sa nenechá vyprovokovať. Skúsený stopár vie, ako na človeka ísť a nájsť v ňom podstatu problému. Nenechá sa od nikoho lapiť do pasce. Pre Osha je toto jemnosť, tá najmocnejšia a najsilnejšia jemnosť. Žiadne boje, žiadny hnev, ale ladné, jemné a rozumné riešenie situácií. Bojovníka si nepredstavujme ako besniaceho, krvilačného, prefíkaného a zákerného človeka. Bojovník je tichý, pokojný, rozvážny, vie kam udrieť a robí to s takou ľahkosťou, že nezanecháva žiadne stopy, po ktorých by mohol ktokoľvek ísť. Dobrý stopár, rovnako ako Oshov model (povedzme) správneho človeka, je natoľko duchovne vysoko, že dokáže zvládať problémy ľahko. Bežné veci ho už nerozhodia, vydrží mnoho a jeho jemnosť a zraniteľnosť ho robí nesmierne silným.

Robíme veľkú chybu, ak chceme mať všetko pod kontrolou. Niečo také nie je možné. Staviame na istotu a myslíme si, akí sme stabilní. Ale tieto istoty nezávisia na nás. Odrazu príde niečo, s čím nedokážeme nič robiť – tzv. „zásah osudu“ a naše istoty sa zrútia ako domček z karát a my sme na dne. A to len preto, že naše ego prišlo o jednu z istôt. Ako sa to mohlo stať? Veď sme boli takí presvedčení, takí istí, že to máme pod kontrolou. Lenže život nemožno ovládať. Nemôžeme vládnuť všetkému okolo nás, keď nedokážeme zvládať ani sami seba. Niektorí staviame na pevnej vôli, silnom duchu, vlastnej sile, atď. Ale to nezmôže nič v porovnaní s vesmírom. Nemôžeme v každodennej snahe podriadiť si všetko okolo seba zvíťaziť nad tvorcom. Univerzum je ako súhrn všetkých myšlienok, ktoré stvoriteľ má. Myšlienka samotná nemôže vytvoriť nič o čom by stvoriteľ nevedel. Nemožno ho predčiť, pretože sme jeho súčasťou a on všetko predvída. Práve preto je sloboda možná iba uznaním, že nemá zmysel priečiť sa čomukoľvek čo sa deje. Neustála nespokojnosť k ničomu nevedie. Nakoniec zistíme, že aj vesmír skúma iba sám seba. Všetko sa točí v kruhu. Keby sa rozbehneme naprieč vesmírom, rovnou čiarou, vrátili by sme sa do bodu, z ktorého sme vyšli. Všetko je jedným. Všetky symboly sú jedným. Kruh, merkaba, štvorec, pentagram, pyramída, jing a jang… Všetko značí jedno. Točíme sa v kruhu a myslíme si, že sa môžeme dostať ešte niekam ďalej. Snažíme sa robiť zmeny, vylepšenia… Robíme všetko možné, len aby sme napredovali. Hľadáme božské v sebe, ale neustále to hľadáme v budúcnosti. Lenže ono to už je v nás. Od počiatku je to v nás a my si stále myslíme, že to treba hľadať niekde ďalej v čase. Ale čas zaniká s poznaním, že to o čo sa neustále snažíme je už dávno tu, akurát my tu nie sme. My sme v budúcnosti. Sme vo sne. Hľadáme tam, kde nič nie je… hľadáme v ilúziách, snoch, túžbach, predstavách, akoby oni boli reálne, skutočné. Ale sú to len tiene. Unikáme z prítomnosti, pritom sme prítomnosť nikdy ani nespoznali. Keby sme ju spoznali, vedeli by sme, že viac hľadať nemusíme.

Sme mimo svoj stred. Míňame energiu na neexistujúce. Sme ako človek, ktorý uteká pred vlastným tieňom. Pred skutočnosťou, pred prítomnosťou. A bežíme stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale čo nevidíme? Náš tieň je stále tu a stále svieži, pripravený nás nasledovať. Miesto toho, aby sme si sadli napríklad pod strom, kde náš tieň zmizne radšej utekáme bez akéhokoľvek efektu. Niektorí bežia celý život, niektorým začne postupne dochádzať, že bežia zbytočne. Každý máme svoje tempo. Nech sú naše kroky požehnané.

Azodariana