Keď prechádzaš peklom, prestaň kráčať

Ľudia sa neustále zaoberajú otázkami, na ktoré nedokážu nájsť odpoveď a jediná cesta, ako k nej dôjsť, je vyčkať na správny čas. Chceme síce riešiť hneď a hneď poznať odpoveď na všetko a hnevá nás, keď to nejde. Otázky typu: „Prečo sme tu?“, alebo: „Aký má život zmysel?“ sú cestou k depresii, nespokojnosti a nešťastiu. 

Obecne platí pravidlo, že myslenie zabraňuje šťastiu. Pretože keď myslíme, sme zameraní na niečo a to nám bráni plne sa sústrediť na prítomnosť. Premýšľame čo bude zajtra, čo bude vtedy a vtedy, čo by mohlo byť, ako by to mohlo byť, prečo to nie je tak a tak, prečo sa stalo, čo sa stalo, atď… Keď sa k tomu naviac pridajú vyššie zmienené otázky, tak je to hotová pohroma a zúfalosť z toho, že sa nám nedostáva odpovede je na svete. Je to možno aj preto, že k odpovedaniu používame dlhé úvahy a pýtame sa skôr nášho mozgu, nie nášho vnútra. Naliehame na odpovede a chceme vedieť všetko za každú cenu. Lenže, to nejde.

Vesmír nám do cesty nikdy nepostaví nič, čo by pre nás bolo príliš veľké sústo, aby sme to nezvládli, rovnako tak nikdy neurýchli náš postup. Vždy ide svojim tempom a učí nás trpezlivosti. S čím nepohneme ani po usilovnom snažení, s tým nemá zmysel zapodievať sa.  Zbytočne nás to len zamestnáva a výsledok nikde.

Platí, že človek vždy prahol po informáciach, snažil sa všetko obsiahnuť, všetko vysvetliť, podložiť, dokázať, ovládnuť, pochopiť… Sme prirodzene zvedaví a chtiví. Poznanie nám poskytuje istotu, a istota útechu, preto sa snažíme dosiahnuť čo najviac.

Boli sme oddelení od univerzálneho zdroja ako kúsok energie, ktorý však obsahuje všetko, čo pôvodná energia, avšak podľahli sme predstave, že sme podriadení tejto základnej energii. V podstate sme viazaní istými univerzálnymi zákonmi, ktoré nemožno porušovať bez následkov. Medzi ľuďmi panuje fáma, že sme všetci podriadení osudu, ktorý určuje našu cestu. Avšak, jediný osud, ktorý máme je,  opäť splynúť s univerzálnou energiou, z ktorej sme vzišli, no to tiež nemôžeme považovať za osud, skôr za zákonitosť, ktorá platí, pretože všetko sa pohybuje v kruhu. Vesmír je zakrivený, čiže keby sa teraz rozbehneme naprieč ním, dostali by sme sa spať na Zem, do bodu, z ktorého sme vyšli. Tak je to so všetkým. Neustále len dokazujeme účinnosť zákonov, ktoré platia. Náš život je overovanie skutočností, ktorým sme sa rozhodli neveriť. Snažili sme sa prekabátiť myseľ nášho stvoriteľa. Neustále sa o to snažíme… každým dňom. Robíme naprieky s tým, že si myslíme, že unikneme pravde. Ako ale môžeme predčiť myseľ, z ktorej sami pochádzame? Je to nemožné. Stvorenie vie o všetkých našich krokoch, o všetkých našich rozhodnutiach. Rovnako tak to vieme aj my, ale snažíme sa držať v nevedomosti a nechceme si priznaž pravdu a prijať zodpovednosť za všetko to utrpenie, ktoré sa nám stalo a deje. Všetko čo sa deje sa už stalo. Všetko je zapísané. Nemôže sa stať nič, čo by sa nedalo predvídať. Tak ako je to vlastne s tým osudom, keď už je všetko poznateľné?

Máme predsa slobodnú vôľu. Tá by sa mala presadzovať pri všetkom čo robíme. Lenže, predsa len namietneme, že to tak nie je, že nemôžeme rozhodovať o všetkom a musíme sa v mnohých ohľadoch podriadiť. Tvrdíme, že sme otrokmi svojej práce, svojej doby, svojho prostredia, ľudí okolo seba, že nemôžeme robiť čo chceme, atď… Lenže človek má vždy na výber. Nadávate na štát v ktorom žijete? Presťahujte sa. Nadávate na prácu, ktorá vás vytáča? Nájdite si inú. Nadávate na to, že vám nevyhovujú okolití ľudia? Nájdite iných.

Sťažovanie ešte nikomu nepomohlo. Už len samotné slovo „sťažovať“ hovorí nie o nespokojnosti s niečim, ale sťažovanie si vlastnej situácie tým, že sme nespokojní a neuspokojení, pretože máme príliš veľké očakávania. A pritom  sú tak prosté riešenia na také veľké problémy a toľké sťažovanie si. Lenže to nikto neurobí. Prečo? Dôvodov môže byť samozrejme veľa. Ale väčšinou je dôvodom strach. Strach z toho, že nová práca bude ešte horšia, strach z toho, že noví ľudia budú ešte horší než tí predchádzajúci, strach z toho, že v novom meste, či v novej krajine to bude horšie a nebudete sa tam vedieť zariadiť, že to nie je len tak odísť niekam, že to nie je len tak opustiť to, čo už máme. Opäť strach. Ale lamentovať budeme koľko to dá. Samozrejme, zbytočne, pretože nie sme schopní s tým nič robiť. Každý je s niečim nespokojný a čaká, že sa to niečo zmení, aby to vyhovovalo jeho predstavám. To je ale veľmi nepravdepodobná zmena a zbytočné nekonečné čakanie a spoliehanie sa na ňu. Prečo miesto toho nezmeniť svoj postoj? Môžeme sa naučiť zvyknúť si, prijať to, neodporovať tomu, nelamentovať… Alebo tomu môžeme ujsť a dúfať, že inde to bude lepšie. Obe varianty sú vyhovujúce, avšak ak chceme utekať, musíme ísť bez zášti a nenávisti k tomu pôvodnému. Opustiť svoje utkvelé predstavy pre ideál a prijať skutočnosť, nežiť vo vlastných ilúziách.

Naša slobodná vôľa dovoľuje manipulovať s naším životom, s našim telom, našou mysľou, narábať s pocitmi, citmi, atď.. Avšak o úplnú schopnosť slobodnej vôle sme prišli s nástupom strachu, nevedomosti, poverčivosti a s nástupom toho, že sme dovolili, aby boli naša myseľ aj srdce zotročenými, pretože skutočná sloboda sa neskrýva v slobode tela, ale v schopnosti byť slobodný, aj keď máme na rukách okovy. Je to síce veľmi ťažká predstava, ale pre skutočne slobodného človeka reálna. A takých je veľmi málo. Slobodná vôľa nám spôsobuje bolesť, utrpenie, smolu a kopec ďalších negatívnych zážitkov, za ktoré však viníme okolie, boha, ľudí, spoločnosť… Nechceme prijať zodpovednosť za všetko čo nás stretá. Niektorí hovoria: „Je to vôľa Božia.“ Vôľa Božia sú akurát univerzálne zákony, ale to, že sa nám deje, čo sa deje, je len našou zásluhou a pričinením. V niektorých inštitúciách sa dodnes učí ovládanie hladkého svalstva v tele, ovládanie termoregulácie, tlkot srdca a mnoho iných vecí vôľou. Pre obyčajných priemerných ľudí je to nemožné, no nie preto, že by to nedokázali, ale preto, že si myslia, že to nie je možné. Zrádzajú ich vlastné myšlienky. A sila vôle spočíva v tom dokázať usmerniť svoje myšlienky a vieru. A koniec koncov, bez veľkej vôle neexistujú ani veľké talenty.

Náš systém výchovy potláča slobodu ducha, navádza k hlúpej viere bez vysvetlenia zákonitostí, a viera bez vedomosti je len povera. Slepá viera zabraňuje zdravému uvažovaniu. Dobrým príkladom pre toto tvrdenie sú dogmatickí kresťania a celkovo dogmatickí obhájcovia a zástanci každého náboženstva, ktorí odmietajú iné náuky. Hlúpo a bez zapojenia rozumu veria všetkým absurditám, ktoré by možno ani absurditami byť nemuseli, keby o nich aspoň niečo ľudia vedeli. Pretože nie všetko je také, ako sa to na prvý pohľad javí a do krvi brániť niečo, o čom nemám páru je hlúposť. Nie je hlúpa pramyšlienka toho, čo obhajujú, ale ich náhľad na túto myšlienku, že o tom nič nevedia a vysvetľujú si to obmedzeným spôsobom, prípadne vôbec, pretože, koniec koncov, to je jednoduchšie než zapájať mozog. A tak vznikne hlúpa povera, ktorú zastávajú a nedokážu ju obhájiť, ale veria jej.

Náboženstvá by mali ľudí spájať. Lenže, keďže je ich toľko, tak ich spájajú do uzatvorených spolkov, ktoré o tom čo sa deje okolo nevedia nič, ale budú sa prieť, pretože iba oni majú pravdu. Istým spôsobom poskytujú duchovnú oporu a istotu, lenže z pôvodného učenia už obsahujú len veľmi málo a z ľudí robia stáda dobytka, pretože len málo ich ide do hĺbky. A cestou k tomu, aby sme sa dostali čo najhlbšie je opustiť svoje pohnútky škatuľkovať  a zaraďovať si všetko na čierne, alebo biele. Vo všetkom je kúsok pravdy a keď budeme počúvať vnútrom a nie len ušami, rozoznáme ten kúsok pravdy. Stačí byť len otvoreným pre všetko nové a túžiť po poznaní, ktoré vedie k prebudeniu, nie však byť netrpezlivými a unáhlenými, pretože cesta poskytuje viac zážitkov ako cieľ.

Azodariana