Múdrosť, prijatie, vedomie….

Vypláca sa naša dobrota? Je správne ak sa obetujeme pre druhých? Je naša pomoc vždy taká potrebná ako sa domnievame?

Ľudia, ktorí sa rozhodnú ísť duchovnou cestou a prácou na sebe si zvyčajne myslia, že by mali byť pre druhých oporou, mali by pomáhať, snažiť sa so všetkými dobre vychádzať, atď… Nie je to úplne tak. Zachádza to opäť do spasiteľského komplexu. Ideme sa roztrhnúť pre druhých, ale zabúdame na seba. Miesto toho, aby sme pracovali na sebe, pracujeme na druhých a plýtvame energiou na tých, ktorí sa dokážu dať dokopy aj sami.

Nechceme samozrejme nikomu ublížiť, pretože sme príliš dobrí a obetaví, preto veľa krát urobíme niečo, čo sa nám síce zdá správne, ale veľmi sa nám do toho nechce. Tvárime sa náramne milo, spokojne a šťastne, pretože sa to tak má. Robíme čo nám druhí povedia, pretože sa to tak má. Neodporujeme, pretože nechceme mať problémy. I keď sebou necháme manipulovať,je v nás istý odpor. Ale vzpierať sa nebudeme a prijať manipuláciu tiež nechceme.

Chceli by sme byť hneď na konci… ale to nejde bez toho, aby sme si neprešli všetko, čo k tomu koncu smeruje… a predsa, nikdy nebude koniec. Je len koniec istých etáp… a my sa ženieme na koniec ako rýchlo to len ide. Nezaujímame sa o cestu, ani o to čo robíme, ako to robíme, dôležité pre nás je, aby sme boli čo najskôr v cieli. Väčšinou vidíme už výsledok a cesta je pre nás namáhavá, preto si ju neužívame, len hľadíme vpred. Istým spôsobom je to motivácia, avšak, mali by sme sa naučiť byť tu a teraz. Teda ísť cestou s predpokladom cieľu, avšak brať i každú časť cesty, ako istý cieľ, z ktorého sa možno tešiť. Náš pohľad na vec je dosť komplexný a ide nám o dokončenie celku, preto nevidíme cieľ v každom okamihu nášho života.

Neustále sa stretávame s rôznymi múdrymi knihami, citátami, poučkami, výrokmi, atď. Po ich prečítaní si väčšinou povieme niečo ako: „hmm, je to pravda..“, alebo: „to je veľmi múdre, mal by som sa tým riadiť…“, avšak akonáhle obrátime svoju pozornosť niekam inam, myšlienky na onu múdrosť sa vytratia a vrátime sa späť do nášho sveta. Práve teraz pre nás táto múdrosť nie je to pravé. Rezonujeme na inej úrovni. Čas na túto myšlienku príde inokedy. Vtedy, keď budeme pripravení na jej prijatie. Pretože môžeme čítať múdrych myšlienok koľko chceme, no pokiaľ v nás nebudú rezonovať, plne ich neprecítime, nepochopíme a neprijmeme, nemajú pre nás príliš veľký význam a budú len poznatkom, nie však vedomím.

Môžeme mať obrovské množstvo poznatkov zo všetkých možných oborov, môžu byť na akejkoľvek vysokej úrovni, avšak to, čo nedokážeme v bežnom živote využiť a nevyužívame to, môžeme veľmi rýchlo zabudnúť. I tak platí, že informácie ako také, sú prínosom. Ale predsa len najväčší význam pre nás majú tie poznatky, ktoré sme schopní úplne vstrebať a stávajú sa súčasťou nášho života, súčasťou nás, a sú nám ku prospechu.

Takéto informácie si netreba pamätať, pretože už ich mám zakódované v sebe a keď je treba, dokážeme ich vytiahnuť a dať do slovnej podoby, prípadne spojiť s ďalšími informáciami, ktoré sa s nimi spájajú.

Pravdu o nás, o našom vnútri, mysli, podvedomí, atď., možno nadobudnúť z kníh, avšak pravdu treba precítiť, nadobudnúť jej vedomie, a to z knihy nedokážeme. Bola síce snaha autora preniesť svoje vedomie a poznanie do knihy, prostredníctvom slov, do ktorých možno boli vložené pocity, avšak to nám veľa nepovie, pokiaľ to nezažijeme tiež.

Obyčajná scenéria… autor môže hovoriť napríklad o krásnom západe slnka, ktorý jedného dňa pozoroval a vyvolával v ňom úžasné pocity, čo nám príde divné, pokiaľ tiež nezdieľame myšlienku, že západ slnka je krásny a pokiaľ sme tiež nezažili pocit z jeho krásy. Zrovna tak môže hovoriť i o tom, aký je pocit osvietenia, môže ho dopodrobna opísať, aby si čitateľ urobil predstavu, no i tak presne nevie, aké to je, pokiaľ to sám nezažije.

Je tu tiež fakt, že každý vníma skutočnosť inak a každý má iné pocity z rovnakých udalostí, či skúseností. I keď môžu byť veľmi podobné, vždy sa v niečom líšia. Preto máme jedinečnú možnosť všetko spoznávať a pociťovať tak, ako nikto iný. A predsa si to dostatočne nevážime… či áno? Pokiaľ vezmeme na vedomie fakt, že by sme chceli hneď výsledky, bez toho, aby sme si užívali samotnú cestu, tak si túto vymoženosť skutočne neceníme 😛 . Avšak  cieľa, aspoň cieľa tu na Zemi, nedosiahneme, pokiaľ si tejto vymoženosti  nebudeme vážiť a pokiaľ sa budeme stále s nechuťou, ľútosťou, bolesťou, nepokojom, neuspokojením, a sklamaním zameriavať len na to čo nemáme a chceme.

Nemôžeme sa neustále tváriť ako obete niečoho mimo nás, pretože si za všetko môžeme sami a všetky odpovede na naše otázky nájdeme v sebe, nikde inde. V nás majú počiatok… i keď sú rôzne médiá, cez ktoré sa môžeme veľa dozvedieť, no v skutočnosti to nie sú oni, kto všetko vie, ale sme to my. Oni majú len schopnosť vytiahnuť potrebnú informáciu z nášho vnútra, pretože to sami zvyčajne nedokážeme. Prípadne sa napoja na kolektívne vedomie, kroniku Akaša, alebo niečo podobné, čoho sme všetci súčasťou.

Azodariana