Paulo Coelho- Alef

Ďalšia Coelhova  knižka, ktorú som prečítala na „jeden nádych“ :D….. všetko som nechala tak a čítala…

V Alefe opisuje autor svoju cestu za čitateľmi, stretnutia spojené  s reklamou/propagáciou/podpisovaním  kníh. Najväčšiu časť (a vlastne jadro celej knižky) je o putovaní krížom cez Rusko, po Transsibírskej magistrále. Cestou spoznáva zaujímavých ľudí, miesta, dopĺňa mozaiku svojho života. Nachádza odpovede na to, čo pokladá za dôležité na ceste poznania.

S každou prečítanou kapitolou som si povedala- dám tam toto… ale po prečítaní ďalšej časti som našla iné krásne vety… a ďalšie… tak som sa rozhodla dať dva úryvky 🙂

Krásna chvíľa je zachytená v kostole, kedy autor prosí o odpustenie za to, čo urobil (a nemal urobiť),  a neurobil (a mal urobiť) v jednom z minulých životov.  A aj žena, ktorej vtedy ublížil (a v súčasnosti  musí odpustiť najmä sama sebe) nachádza úľavu… tu je sľúbený úryvok:

„Oslobodzujem sa od nenávisti odpustením a láskou. Rozumiem, že utrpenie, ktorému sa nedá vyhnúť, je tu, aby som mohla kráčať k sláve. Chápem, že všetko je prepojené, všetky cesty sa stretávajú, všetky rieky tečú do jedného mora. Preto som teraz nástrojom odpustenia. Odpúšťam zločiny, čo boli spáchané, jeden o ktorom viem, a druhý, o ktorom neviem.“

Áno, rozpráva sa s ňou duch. Poznám toho ducha aj tú modlitbu, ktorú som sa pred mnohými rokmi naučil v Brazílii. Patril chlapcovi, nie dievčaťu. Ona však opakovala slová z Kozmu, ktoré stále čakajú, aby ich použili, keď bude treba.

Hilal hovorila potichu, ale v kostole je taká dokonalá akustika, že jej hlas sa ozýva vo všetkých kútoch.

Odpúšťam slzy, ktoré ma prinútili preliať.

Odpúšťam bolesť a sklamanie.

Odpúšťam zradu a lži.

Odpúšťam ohováranie a  intrigy.

Odpúšťam nenávisť a prenasledovanie.

Odpúšťam údery, ktoré ma zranili.

Odpúšťam zničené sny.

Odpúšťam mŕtve nádeje.

Odpúšťam krutosť a žiarlivosť.

Odpúšťam ľahostajnosť a zlovôľu.

Odpúšťam nespravodlivosť v mene spravodlivosti.

Odpúšťam hnev a zlé zaobchádzanie.

Odpúšťam nedbalosť a zabudnutie.

Odpúšťam svetu so všetkou jeho zlobou.

Zloží ruky, otvorí oči  a pritisne si ruky na tvár. Pristúpim k nej, aby som ju objal, ale kývne rukou:“ Ešte som neskončila.“

Znovu zatvorí oči a zdvihne hlavu: „Odpúšťam aj sama sebe. Nech mi už nešťastia z minulosti neťažia srdce. Na mieste utrpenia a hnevu ukladám porozumenie  pochopenie. Na miesto vzbury ukladám hudbu, čo vyšla z mojich huslí. Na miesto bolesti ukladám zabudnutie. Na miesto pomsty ukladám víťazstvo.“

Budem vedieť prirodzene ľúbiť napriek všetkej nenávisti.

Dávať, aj keby som prišla o všetko.

Pracovať s radosťou napriek všetkým prekážkam.

Podať ruku, aj keby som bola sama a opustená.

Vysušiť slzy, aj keď s nárekom.

Veriť, aj keby mi neverili.

Otvorí oči, položí mi ruky na hlavu a vyhlási so všetkou autoritou prichádzajúcou z hora: „Nech je tak. Tak bude.“

(druhý úryvok si môžete prečítať zajtra)

p.s.: dnes je spln, piatok – deň Venuše a Lásky. Skúsite vysloviť podobnú modlitbu odpustenia?