Horoskopy na duben 2024
Tam dole
Dieťa, ktoré bývalo na rovine, očarila línia vrchov. Tiahla sa na ďalekom obzore.
Krásne, belaskavé, ľahunké, súvislé vrchy sa mu zdali ako raj. Taký odlišný od hrboľatej a nevýraznej jednotvárnej zeme, kde žilo.
Keď vyrásto, podľahlo volaniu horizontu a rozhodlo sa zájsť na to čarovné miesto.
Bola to dlhá cesta rovinami a kopcami.
Vyčerpaný chlapec vystúpil na vrchol pohoria a hlboko sklamaný videl, že pohorie nebolo vôbec belaskavé, ale šedivé a rozhádzané, skalnaté, vyprahnuté a drsné. Práve také, ako kraj, z ktorého odišiel. Ale na obzore sa pred ním črtalo ďalšie pohorie, ďaleké, do fialkova belaskavé, žiariace v pozlátenom svetle. A vybral sa k nemu.
Bolo na to treba veľa času.
Čakalo ho tam však nové sklamanie. Aj tu bolo všetko drsné a holé.
A jedného dňa, keď už ako starec videl, že hľadal zbytočne, rozhodol sa, že sa vráti domov.
A keď sa vrátil, všetky kraje, ktoré opustil, boli belaskavé, ľahunké, ponorené do čarovného zlatého svetla.
Deň sa začal zle a mal sa skončiť ešte horšie. Autobus, ako vždy, bol nabitý. Hádzalo ho na všetky strany, a to len podporovalo zlú náladu.
Zrazu som počula hlboký hlas. Prichádza spredu: „Nádherný deň, čo na to poviete?“
V tlačenici som toho človeka nevidela, ale počula som, ako opisuje jarnú 
krajinu a upozorňuje na veci, ktoré sa približujú: kostol, park, cintorín, požiarna stanica… Všetci cestujúci to sledovali cez okná. Nadšenie bolo také nákazlivé, že som sa začala v ten deň prvýkrát usmievať.
Prišli sme na moju zastávku. Ledva som sa pretlačila k dverám. Pozrela som na nášho sprievodcu. Bol to taký okrúhly človiečik s čiernou bradou a so slnečnými okuliarmi. A v ruke s bielou palicou. Bol slepý.
Vystúpila som z autobusu a všetko moje napätie sa zrazu vytratilo. Boh vo svojej múdrosti poslal slepca, ktorý mi pomohol vidieť. Vidieť, že aj keď dakedy ide všetko zle, keď sa všetko zdá temné a smutné, svet je naďalej krásny. Nôtila som si akúsi melódiu a vyšľapala som po schodoch do svojho bytu. Nevedela som sa dočkať, ako pozdravím svojho manžela slovami: „Nádherný deň, čo na to povieš?“
prevzaté z knihy:
Niekedy stačí jeden slnečný lúč (Bruno Ferrero)
Súvisiace články
