Tam dole
Dieťa, ktoré bývalo na rovine, očarila línia vrchov. Tiahla sa na ďalekom obzore.
Krásne, belaskavé, ľahunké, súvislé vrchy sa mu zdali ako raj. Taký odlišný od hrboľatej a nevýraznej jednotvárnej zeme, kde žilo.
Keď vyrásto, podľahlo volaniu horizontu a rozhodlo sa zájsť na to čarovné miesto.
Bola to dlhá cesta rovinami a kopcami.
Vyčerpaný chlapec vystúpil na vrchol pohoria a hlboko sklamaný videl, že pohorie nebolo vôbec belaskavé, ale šedivé a rozhádzané, skalnaté, vyprahnuté a drsné. Práve také, ako kraj, z ktorého odišiel. Ale na obzore sa pred ním črtalo ďalšie pohorie, ďaleké, do fialkova belaskavé, žiariace v pozlátenom svetle. A vybral sa k nemu.
Bolo na to treba veľa času.
Čakalo ho tam však nové sklamanie. Aj tu bolo všetko drsné a holé.
A jedného dňa, keď už ako starec videl, že hľadal zbytočne, rozhodol sa, že sa vráti domov.
A keď sa vrátil, všetky kraje, ktoré opustil, boli belaskavé, ľahunké, ponorené do čarovného zlatého svetla.
Deň sa začal zle a mal sa skončiť ešte horšie. Autobus, ako vždy, bol nabitý. Hádzalo ho na všetky strany, a to len podporovalo zlú náladu.
Zrazu som počula hlboký hlas. Prichádza spredu: „Nádherný deň, čo na to poviete?“
V tlačenici som toho človeka nevidela, ale počula som, ako opisuje jarnú 
krajinu a upozorňuje na veci, ktoré sa približujú: kostol, park, cintorín, požiarna stanica… Všetci cestujúci to sledovali cez okná. Nadšenie bolo také nákazlivé, že som sa začala v ten deň prvýkrát usmievať.
Prišli sme na moju zastávku. Ledva som sa pretlačila k dverám. Pozrela som na nášho sprievodcu. Bol to taký okrúhly človiečik s čiernou bradou a so slnečnými okuliarmi. A v ruke s bielou palicou. Bol slepý.
Vystúpila som z autobusu a všetko moje napätie sa zrazu vytratilo. Boh vo svojej múdrosti poslal slepca, ktorý mi pomohol vidieť. Vidieť, že aj keď dakedy ide všetko zle, keď sa všetko zdá temné a smutné, svet je naďalej krásny. Nôtila som si akúsi melódiu a vyšľapala som po schodoch do svojho bytu. Nevedela som sa dočkať, ako pozdravím svojho manžela slovami: „Nádherný deň, čo na to povieš?“
prevzaté z knihy:
Niekedy stačí jeden slnečný lúč (Bruno Ferrero)
