A tu máte sľúbený úryvok 🙂
Venujem ho všetkým mojim duchovným priateľom; všetkým, s ktorými spoločne kráčame, učíme sa, smejeme a zdieľame kúsok Cesty …
Úryvok je z časti, kedy autor rozpráva Hilal o láske…
Objímam ju, opriem si jej hlavu o plece. „Ľúbim ťa. Ľúbim ťa, lebo všetky lásky sveta sú ako rôzne rieky plynúce do jazera, kde sa stretnú a premenia na jednu lásku, ktorá sa zmení na dážď a požehná zem. Ľúbim ťa ako rieka, ktorá vytvára podmienky, aby popri jej toku vyrástli rastliny a kvety. Ľúbim ťa ako rieka, ktorá napojí smädných a odvezie ľudí tam, kam chcú ísť. Ľúbim ťa ako rieka, ktorá vie, že musí tiecť inak vodopádom a naučiť sa odpočívať v pri
ehlbine. Ľúbim ťa, lebo všetci sa rodíme na rovnakom mieste, v rovnakom prameni, ktorý nás stále napája vodou. Preto, keď sme slabí, stačí chvíľu počkať. Vráti sa jar, zimné snehy sa roztopia a znovu nás naplnia energiou. Ľúbim ťa ako rieka, ktorá je sprvu osamelá a slabá vo vrchoch, postupne mocnie, pridáva sa k iným riekam a od istej chvíle prekoná každú prekážku na ceste k cieľu. Preto dostávam tvoju lásku a odovzdávam ti svoju. Nie lásku muža k žene, otca k dcére či Boha k svojim výtvorom. Lásku bez mena, bez vysvetlenia, ako rieka, ktorá nevie vysvetliť smer svojho toku, len ide vpred. Lásku, ktorá nič nežiada a nič nevracia, iba sa prejavuje. Nikdy nebudem tvoj a ty nikdy nebudeš moja, ale aj tak môžem povedať: „Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa.“
Asi bolo na príčine to popoludnie a svetlo naokolo, no v tej chvíli sa konečne zdalo, že Vesmír našiel harmóniu.
(P. Coelho: Alef)
to bolo krasne 🙂