Nezväzujme sa vzájomne, len kráčajme vedľa seba
Múdri sa nehádajú, múdri diskutujú. Nevaďte sa teda so somárom, môžu si vás pomýliť. Ani sa nedajte zlákať egom, ktoré vám našepkáva, že pri konfrontácii treba zvíťaziť. Hlupák vás stiahne na svoju úroveň a tam vás prevalcuje svojimi rečníckymi schopnosťami bez toho, aby vyslovil nejaké argumenty, či vyjadroval sa k problému vecne. A už vonkoncom sa nehádajte s deťmi alebo pred nimi. Iba im tak ukážete energiu berúci prístup.
Ak vám môžem poradiť, tak sa rozprávajte s deťmi ako so seberovnými. To znamená, že treba mať stále na pamäti, akou múdrosťou disponujú. Vysvetlite im, prečo sa nemôžu ísť kúpať do jazera, keď prší, ale nehovorte im to ako deťom. Objasnite im to ako kolegovi, ktorý má skončených päť rokov základnej školy a chytá sa na čerpacej stanici hadice s naftou, aj keď auto mu ide na benzín.
Vysvetľujte deťom všetko s láskou. Svet je chorý, lebo lásku považuje za prejav slabosti. No bez nej by život zanikol. Láska je vzájomné prejavovanie si úcty, nie je to „aj ja teba“. Deti sú už aj vo svojich dvoch rokoch mocné osobnosti, rešpektujte ich. Vedia, prečo chcú spraviť, čo práve plánujú vykonať, rovnako ako môj Samko presne vie, prečo vždy nahádže okrasné kamienky, ktoré máme vysypané okolo domu, do suda s vodou. Ak venujete čas vysvetľovaniu, neminiete ho neskôr toľko na nápravu následkov detských výmyslov.
Ak sa vaša žena občas neudrží a zvýšeným hlasom naloží napríklad dcérke: „Čo som ti povedala, aby si si upratala tú plastelínu zo zeme?! Koľkokrát ti to mám opakovať!?!“ Vety vysloví nahnevane, prísne. Dajte si ju bokom a vysvetlite jej: „Žena moja, keby si mne takýmto tónom napríklad vytkla, že som nechal ponožky na stole, tak napriek tomu, že by si mala pravdu, by som ťa určite poprosil, aby si to nabudúce povedala inak. Vieš ako? Nie ako generál otrokovi, ale ako partner rovnocennému partnerovi, teda nejak takto: ‚Muž, máme dohodu, že oblečenie, a nieto ešte ponožky, nebudeme nechávať na stole‚ ktorý je určený na jedenie. Poprosím ťa, odlož si ich. Ďakujem.‘ Týmito vetami nielenže opravíš moje chybné konanie, ale mi aj nepriamo vyznáš lásku, lebo mi tak prejavíš rešpekt a úctu. Budeš mi hovoriť: ‚Mám ťa rada, vážim si ťa, preto na teba nezvyšujem hlas a nepovyšujem sa nad teba‘.“
Ešte lepšie jej to ale dôjde, keď to preštylizujete takto: „Predstav si, že si prídeš domov z nákupu a ja namiesto pozdravu na teba vyšteknem nahnevané vety: ‚Zasa si polievala na terase kvety a všetko je mokré! To ich nevieš poliať s rozumom a bez toho, aby tu bolo kúpalisko! Okamžite zober handru a choď to vytrieť, lebo uvidíš!‘ Ako by to na teba pôsobilo?“ Samozrejme vám odvetí, že nedobre. Jasné, videla by vo vás uzlík nervov, ktorý z nej pre malú drobnosť robí chuderu. Nič by však nezmenilo na tom, že vo vnútri by sa cítila mizerne, teda rovnako, ako by ste jej vy svojím nevhodným správaním hovorili, že sa cítite zle, tak si od nej beriete energiu. Ukradnutú energiu by musela dočerpať z neskoršej činnosti či nečinnosti, prípadne by vyrazila do útoku a išla by si ju zobrať od vás späť. Ľudia, lenže toto je vojna.
Nádherne to vysvetľuje kolektív českých autorov v nadčasovej knihe Respektovat a být respektován. Zoberme si napríklad situáciu, že v detskej izbe je neporiadok, rodič príde za dieťaťom a nakričí naň, nech dá okamžite všetko na poriadok. Autori v knihe opisujú fungovanie mozgu, ktorý najprv vyhodnocuje, či prichádzajúce vety nesú nebezpečenstvo alebo priateľskú depešu. Ak rozum vyhodnotí slová ako „útok“, informácia sa k nemu nedostane, prípadne sa dostane neskôr, lebo človek sa zameria na obranu (odpor, pasivita atď.). Keď však príde iba vecná informácia alebo slová zabalené v pozitívnom obale, prípadne otázka, ktorá bude dieťa nabádať, aby samo navrhlo riešenie a rodič nezabudne na začiatku dieťa osloviť jeho menom, dieťa ihneď spracuje, čo mu dospelý hovorí. Je to rešpektovanie, komunikácia dvoch rovnocenných bytostí, kde na jednej strane stojí človek s oveľa väčšími skúsenosťami a práve preto je aj predurčený začínať rozhovor uvážene a s maximálnou toleranciou voči druhému. Ľudia, toto je mier.
Dieťa má ešte málo rokov na to, aby pochopilo, že rodič je nahnevaný a „nemyslí“ to tak. Potvrdzuje to aj fakt, že ak takto komunikujúceho rodiča zastavíte a spýtate sa ho, či to myslel skutočne tak a čo si vlastne myslí o svojom potomkovi, odpovie, „že je to veľmi šikovný chlapček a má ho nesmierne rád“. Paradox doby, keď vám niekto tvrdí, že vás má rád, ale správa sa k vám ako k psovi. Žiaľ, už ani to prirovnanie neplatí, lebo vaľakrát sa človek správa k zvieraťu krajšie ako k vlastnej rodine. Spýtajte sa však vnútra dieťaťa, ako sa cíti po spŕške negatívnych rakiet a dozviete sa, že doň boli opätovne zasadené ďalšie semiačka buriny: „Som nič, neľúbia ma, nezaujíma ich, čo cítim a prečo som to spravil (nespravil).“ A toto sa udeje tridsaťkrát za deň počas dvadsiatich rokov. Myslíte si, že týmto spôsobom sa dá vychovať človek, v ktorom nebudú strachy, bude sa mať rád a bude žiariť pozitivizmom?
Vysvetľovanie nikoho pri výchove neminie, množstvo princípov budete musieť deťom donekonečna objasňovať. Dieťa je ako nepopísaný list papiera… A kým sa nepopáli na vlastnej skúsenosti, pôjde si zanovito za svojím. Najdôležitejší je teda aj spôsob, ako sa dostať dieťaťu do duše a tam mu zanechať odkaz. Aby som dvojročného Samka odnaučil trhať nedozreté plody zo záhradky a puky budúcich kvetov, musel som sa s ním rozprávať každý jeden deň počas dvoch týždňov. Chápal som, že v momente, keď mu to vysvetľujem, mi rozumie a aj sľub, že už to neurobí, myslí vážne. Ale taktiež som si ho vedel predstaviť, ako si na druhý deň veselo vykračuje záhradkou a jeho zrak upúta červená malá štipľavá paprička. Je to vedec na potulkách, jasné, že sa zohne, plod odtrhne, okúsi ho, skriví mu tvár, odhodí ho roztopašne do trávy a ide za ďalším stimulom. Ockove vety spred dvadsaťštyri hodín sú pre neho ako spomienky dospelého človeka na minulé životy, nepamätá si ich. No po opakovaných sústredených láskavých dialógoch sa obvody v jeden deň v dieťati zopnú: „Aha, pozor! Toto je tá paprička, na ktorú sa otecko teší, keď mu dozrie. Sľúbil som mu, že ju nebudem trhať.“
Keď chcem svojim deťom osvetliť niečo, čomu prikladám dôležitosť, vždy sa k nim zohnem a poviem im to z očí do očí. Dieťa okamžite spozornie, lebo tok energie sa stane v rámci tohto kontaktu intenzívnejší a im nezostáva toľko priestoru uhnúť pohľadom inam, ak by ich pozornosť prilákalo niečo zaujímavejšie než oteckove slová. Zároveň im dávam najavo, že nie som vyšší a väčší, ale že sme si seberovní. Deti vás takto lepšie a rýchlejšie pochopia, vyskúšajte to.
Snažte sa pri komunikácii, a to nielen s deťmi, uchovať v sebe plameň harmónie. Čím sa opäť dostávame k sebapozorovaniu, teda že ideálne je, keď v každej jednej sekunde viete, čo sa vo vás deje a aj čo sa bude diať. Nechcete byť predsa bábkou, za ktorú rozhodujú staré nahrávky. Preto kontrolujte tón svojho hlasu, svoju intonáciu a pýtajte sa, či dané vety opúšťajú vaše ústa s nábojom lásky. Na toto nepotrebujete žiadne školenie. Láska je univerzálna miera, každý si vie okamžite odpovedať, či komunikácia z jeho strany prebieha pokojne, nervózne alebo agresívne.
Ak z vás vytryskne plameň negatívnosti, zbytočne prídete o energiu, ktorú ste mohli vynaložiť na riešenie problému. Áno, môžete si osvojiť ako výchovný prostriedok krik, deti tak možno aj donútite vykonať svoj príkaz, ale počítajte s tým, že tým tie nové, čisté duše zakaľujete. Neskôr budú možno ony kričať na vaše vnúčatá a vám bude pri tom trhať srdce. Prečo sa teda neotvoriť láskavému prístupu vedome už teraz? Ak chcete, choďte cestou odporu, ale ja vám vravím, že raz sa všetci stretneme na cestičke tolerancie, rovnosti a lásky. No kým sa tam zvítame, budeme musieť pochopiť svoje predošlé neharmonické správanie. Pri spätnom pohľade do minulosti si musím priznať, že som sa kedysi, pred rokmi správal často ako debil, konal namyslene, hlúpo alebo príliš tvrdo. Toto obzretie sa však prináša aj pozitívne zistenie, naozaj, lebo vďaka tomu viem, že som urazil kus cesty a zmenil som sa.
Keď niečo vysvetľujete dieťaťu, je dôležité aj to, akými slovami svoje myšlienky vyjadrujete, či nie sú príliš zložité a do akých väzieb ich spájate. Keď budú vaši potomkovia trieskať dverami, darmo im budete hovoriť, že „ak do tej otáčacej časti domu investujú toľko osobnej energie, tá sa premení na pohybovú a do polohovej ju dostane až zárubňa, pričom sa o tom dozvedia všetci, čo sa nachádzajú v danom obytnom sektore cez vibráciu jednotlivých molekúl stien, a to bude mať neblahý vplyv nielen na štruktúru prenosových častí daného systému, ale aj na sluchový aparát týraných ľudí začlenených do procesu“. Nepochopia vás. Povedzte im, aby sa „nabudúce posnažili nebuchnúť tými dverami, lebo keď sa pokazia, ocko ich bude musieť opraviť, čo ho bude stáť čas, energiu a peniažky“.
Kým vyrastú, veľakrát dôjde na slová, čo im budú proti srsti. No ak sa s nimi budete rozprávať s úctou, láskavo a pristupovať k nim ako k seberovným ľudským bytostiam, ktoré sú bunkou toho istého Boha, zapamätajú si vás ako prirodzenú autoritu, nasledovaniahodného človeka, a nie ako prehnane prísneho rodiča, čo stále niečo rozkazuje, či zakazuje. Vysvetľujte a nemajte pri tom hnev či nadradenosť v hlase. Každé dieťa niekde v kútiku srdca tuší, že máte pravdu a chcete mu dobre. Len je to pre neho mikrolekcia prijatia danej veci. Rodič, ktorý nepristupuje k svojim deťom s láskou, pletie bič nielen na seba, ale na všetkých, čo s nimi neskôr prídu do kontaktu.
Svet je plný nešťastných milionárov, otrokov príťažlivosti, namosúrených indivíduí, čo za všetko vinia okolie, ktorému to dávajú poznať cez zlosť, plač, odúvanie sa či iný druh vydierania. Nemodelujte z detí ďalšie patologické bytosti, vystavujete ich tak nepríjemným skúsenostiam ako následku negatívnych myšlienkových pochodov. Keď raz stratia pozitívny postoj k bytiu, stanú sa skôr či neskôr nevšímaví k sebe, svojmu životu, a tým aj k všetkým vôkol seba.
Pekný vzťah s deťmi, partnerom či hocijakým kamarátom dosiahneme iba neustálym polievaním. Vzťah je ako záhradka. Nestačí iba zastrčiť semiačko do zeme. Súložiť a splodiť dieťa vie každý, ale vychovať nádherného človeka, ktorý bude šťastný a svojím šťastím dokáže žehnať aj ostatných, sa podarí málokomu. Ak chceme zožať peknú úrodu, musíme aj polievať, plieť a hnojiť. Tak šup, poďme na to, tam vidím krhlu a hentam ležia hrable…
—
Maľovala som sa, keď tu sa ma môj trojročný syn spýtal: „Maminka, čo to robíš?“ – „Maľujem si oči, Robinko.“ – „Maminka, ty nemáš oči?“
Malý počúval, ako si rozprávame vtipy, a chcel aj on jeden povedať, tak vraví: „Ide jeden havko.“ A koniec. Tak som mu vysvetlila, že to musí byť niečo smiešne, na čo on pohotovo odpovedal: „Ide jeden smiešny havko.“
Moja päťročná sestrička raz išla s mamkou po ulici a zbadala na zemi desať eur. Začala kričať: „Mamííí, tam sú peniažky!“ Mamka ich, samozrejme, zdvihla a odložila doma do pokladničky. O týždeň nato sa situácia zopakovala, no s tým rozdielom, že sestra našla odhodenú paradajku. Mamka jej vysvetlila, že nebudú zbierať zo zeme odpadky. A malá jej hovorí: „Ale peniaze by si zdvihla, čo?“
—
Paľko von Šlabikárko trojko
Článok je úryvok z knihy – Šlabikár šťastia 3
ZDROJ: http://www.2012rok.sk/wp/deti-a-rodina/34350-vychovat-nadherneho-cloveka-sa-podari-malokomu
Súvisiace články
