autor: Miroslav Detko
Skús dnes odpustiť…
Všetkým tým, ktorí sklamali, podviedli, ublížili, zachovali sa tým najhorším spôsobom, aký si vieš či nevieš predstaviť…
Všetkým tým, na ktorých nedokážeš myslieť v dobrom.
Tým, ktorí zranili tvoju bytosť tak veľmi krutým spôsobom, že každá myšlienka na nich v tebe vyvoláva nevoľnosť, oheň, bolesť tak prudkú, že sa ti horké slzy tisnú do očí a srdce ti trhá ako mraky…
Plač, nariekaj, vzlykaj, chvej sa celým telom, krič, udieraj vôkol seba, preklínaj, no pokús sa o odpustenie, prosím…
Nemusíš im volať, nemusíš im prejavovať dramatické gestá, nie je nutné oznamovať to do rozhlasu či televízie.
Nemusíš im naivne dovoliť, aby to urobili znova, to nie.
Nečakaj od nich vďačnosť či nejakú satisfakciu za toto odpustenie.
Nevyhlasuj, že ich dobehne karma, alebo že „veď život ich naučí“…
Vykašli sa na tieto slová, a nechaj na život nech učí koho má učiť a odúča koho má odúčať…
Možno sa s nimi už v živote ani nestretneš…
Možno pôjde navonok všetko tak ako doteraz.
No predsa im skús odpustiť…
V hĺbke svojho zlomeného srdca, celkom potichu, v mieri a láske.
Nenávisť si už skúsil, teraz skús odpustenie a sám rozpoznaj čo je ozajstnou potravou pre tvoju dušu…
Pri troche šťastia pochopíš, že ti pomohli oveľa viac ako ublížili, hoci o tom pravdepodobne vôbec netušia. Prinútili ťa siahnuť na dno svojich síl i slabostí, na samotné dno svojej bytosti, kam ťa často krát nedostanú ani roky meditácie či modlitby, kam ťa nedostane čítanie múdrych kníh, kam ťa nedovedie ani jedno z plytkých priateľstiev, bytosť krásna…
Preto ťa ešte raz prosím, skús im odpustiť…
A ak ti to náhodou dnes nepôjde, nesmúť.
Miesto toho odpusti sám sebe, že ti to dnes nejde.
Pretože v jedinom skutočnom odpustení sebe sa ukrýva odpustenie celému svetu.
A celý svet nie je nik iný ako ty…
M.