Aktuálne…
zdroj: Miroslav Detko
Chtiac-nechtiac sa pred nami ukazuje cesta, po ktorej už nebudeme vládať kráčať, ak v sebe neobjavíme úprimnú snahu byť ľudskejší. Nastáva obdobie, kedy sila bude efektívna iba vtedy, ak bude spojená s vôľou srdca konať dobro nie len pre seba, ale aj pre spoločnosť, inak sa obráti proti nám a postupne z nás vycicia život prostredníctvom chorôb a trápení.
Dnes prichádza čas, kedy sa preosieva vedomé a nevedomé konanie ľudských bytostí, kedy už to ďalej proste nepôjde iba klamstvom, neúprimnosťou, povrchnosťou a hnevom, falošnosťou či vypočítavosťou. Už to ďalej nepôjde peniazmi a mocou, zločinom, drogami, tabletkami či inými prostriedkami určenými k tomu, aby sme na seba na chvíľu zabudli. Možno chvíľku ešte áno, pár dní sa ešte môže zdať, že nám to ešte stále funguje starým systémom, no dôsledky našich skutkov a nášho myslenia sa v týchto časoch akoby zrýchlili, aby nás skôr či neskôr čoraz viac obnažili až na dušu. A je úplne jedno ako veľmi to bude bolieť. Pretože bolesť bude tým čo nás paradoxne vylieči. Aby sme nakoniec pochopili, že tak ako my plačeme slzy bolesti, keď nás niekto zraní a ublíži nám, tak také isté slzy tečú po tvárach, ktoré stretáme cez deň tam vonku. A že to čo vidíme tam vonku, je to čo si nesieme vo svojom vnútri a čomu dávame energiu.
Pretože to čomu sa venujeme, to sa venuje nám, a ak je to hlúposť a nenávisť, potom budeme čoraz hlúpejší a nenávistnejší. A k čomu je taký život, ak máme zomrieť hlúpejší ako sme sa narodili? K čomu je taký život, ktorý je len postupným umieraním bez úprimnej snahy o to byť lepším človekom? Nie, nejde o to pretrhnúť sa pre druhých iba preto, že sme o tom čítali, že by sa to malo, to vôbec nie. Ide o to robiť a hovoriť a myslieť to čo cítim. No v prvom rade hlavne vedieť čo cítim. Počúvať svoje srdce, milovať svoje srdce, vážiť si ho a vedieť ho oceniť. Pretože nik mi nenahovorí, že mám v rukách uhlie, keď čo i len raz uzriem žiarivý diamant svojho vlastného bytia.
A v tom je naše terajšie obdobie krásne a dokonalé, že nám ukazuje kým v skutočnosti sme, že nám nekompromisne odhaľuje naše skutočné ja, s tým čo cítime i necítime, s tým kým sme či nie sme, aby sme sa konečne raz a navždy prijali takí akí sme, aby sme si uvedomili, že sme krásne dokonalí a že sme neprišli na tento pozemský výlet preto, aby sme škodili, zabíjali, ničili seba a ostatných, ale že tu máme nazrieť za oponu svojich pudov a emócií, za oponu svojho tela a mysle… pretože Tam za oponou sme všetci jedným, Tam za oponou nie sú zlí či dobrí, nie sú tam začiatky či konce, Tam za oponou je priestor, v ktorom už celú večnosť sme. Tam za oponou tohto celého kozmického vtipu, ktorý však berieme tak veľmi vážne, že sme až doposiaľ boli ochotní ubližovať všetkým naokolo…
Už to tak ďalej nepôjde, bytosti ľudské, dokonalé, a čím skôr to pochopíme, o to skôr sa objaví cesta každému, kto sa rozhodol ísť srdcom. Cesta, ktorá nebude brániť iným cestám iných ľudí.
Cesta k tomu kým v skutočnosti sme Tam za oponou.
Cesta, ktorá je bližšie než čo i len jediný krok…
Bližšie ako dych.
Tak blízko je…
Tak blízko….
M.