Prečo siahame často po sladkom alebo slanom?
Slané je o vyčerpaní minerálov, solí.
Stavebného materiálu, z ktorého sme stvorení. Nesýtime sa radosťou, nedopĺňame nadšenie, nežijeme s pokojom vo vnútri. Len míňame zásoby, ktoré ale nie sú bezodné. ALE! Slané je aj o hraniciach.
Soľ aj konzervuje a chráni. Keď dlho nemáme jasné hranice, keď sa rozpúšťame v potrebách druhých, telo môže intuitívne siahať po niečom, čo „udrží štruktúru“. Slané je hutné, uzemňuje, zastavuje rozplývanie a udržiava tvar.
V slanom môže byť skryté:
„Potrebujem sa spevniť.“
„Potrebujem sa udržať pokope.“
„Potrebujem, aby niečo držalo môj tvar.“
A poďme ešte hlbšie:
Soľ je minerál zeme. Ak sme príliš dlho v napätí, v hlave, v službe druhým, chýba nám kontakt so zemou – so sebou (preto je skvelý pobyt v prírode, „hrabkať“ sa v zemi). Slané môže byť tichý pokus tela povedať:
„Chcem späť do tela.“
„Chcem späť k sebe.“
„Chcem byť ukotvený.“
Možno nesiahame po slanom preto, že sme slabí. Možno siahame po slanom preto, že sme dlho držali príliš veľa, a telo hľadá oporu.
Ale skutočná opora nie je v lupienkoch. Je v hraniciach, ktoré si vedome nastavujeme vo vzťahu k sebe, vo vzťahu ku svetu. Je vo vedomom oddychu, ktorý si dovolíme.
V dovolení si nebyť tým človekom, ktorý všetko unesie.
Prvá sladkosť v živote bolo materinské mlieko.
Mama nás držala v náručí. Boli sme v bezpečí, chránení, cítili sme, ako sme milovaní. Všetko bolo dokonalé a ideálne.
Preto ak siahame po sladkom, chceme si navodiť pocity, ktoré si naše podvedomie pamätá ako tie najlepšie. Sladké jedlo je o sladkosti života, ktorú nedávame sami sebe v bežnom živote. Necítime sladkosť. Ak k tomu pridáme následky – teda bloky v podvedomí – negatívne presvedčenia a pocity, ako sú:
„Nezaslúžim si, musím sa viac snažiť“. Lebo: odmalička sme s inými porovnávaní. Nie, prvé porovnávanie a SPOCHYBŇOVANIE vlastných pocitov, názorov možno začalo už v období, keď sme boli v brušku, a mama počúvala (napr. od svokry): „Málo priberáš, nie je to dobré“. Ale iný človek povedal (napr. vlastná mama): „Veľa priberáš, nie je to dobré.“ … Zmätok v tom, čo je vlastne správne. Lebo v tehotenstve hormóny fungujú ako splašené atómy v hadrónovom urýchľovači!
Tak teraz čo mám robiť, keď jedna autorita hovorí biele a druhá čierne? Kde je pravda? Pochybnosti a napätie mamy vníma dieťa ako svoje. Čaká na mamino uvoľnenie. Na jej silu v presvedčení – takto je to dobre, ako to je, lebo som šťastná a teším sa na bábätko.
Ale povedzme si úprimne, kto zažil také niečo…Výsledok je, že sa mama pridá na tú stranu, ktorá je pre ňu (z akéhokoľvek dôvodu) „viac“. A snaží sa plniť rady, očakávania a priania danej autority.
Následky pre dieťa = musím sa snažiť.
„Som málo (mám malú hodnotu), keď budem viac, budú si ma všímať“. Ak od malička cítime, že náš hlas, naše pocity a myšlienky nikoho nezaujímajú (nikto sa o ne nezaujíma, nepýta sa nás na to, ako sa cítime, čo by sme chceli), výsledok je rovnako ako v prvom prípade smútok, frustrácia, beznádej, bezmocnosť. A tu je podstata vety – byť viac. Ako sa dá byť viac viditeľným človekom?
– fyzicky „veľký“ (viditeľný – ocenený, pochválený, milovaný). Ale je tu aj protipól, fyzicky „malý“ ( ak chcem od všetkých pokoj a nechcem viac zranení). K tomu pasujú:
- Anorexia – „Nepotrebujem nič. Zvládnem sama. Nezaberám miesto.“
- Bulímia – „Chcem všetko. A potom sa za to potrestám.“
- Záchvatové jedenie – „Neviem, čo presne mi chýba, tak skúsim všetko. Len rýchlo, aby mi bolo lepšie ako mi je práve teraz. “
A pod tým býva presvedčenie:
„Moje potreby nie sú dôležité.“ Hlavne, ak sme roky tí, čo pomáhajú, unesú a znesú všetko. Tu sa rodí jeden veľký prúser… pod povrchom sa nenápadne usádza hlboký detský smútok. Problém je, že nie je dramatický. Je tichý. Ktorý len tichučko zašepká: „A kto sa postará o mňa? Veď aj ja som tu…“
– psychicky „veľký“ (emočne veľký – unesiem všetko, spracujem všetkých, regulujem atmosféru):
- „Ja to zvládnem.“ – som tá silná, ktorá podrží druhých, aj keď sa rozpadám.
- „Rozumiem všetkým.“ – analyzujem, vysvetľujem, zmierujem, ospravedlňujem.
- „Nevadí, ja sa prispôsobím.“ – moje pocity počkajú. Ale aj – nemajú hodnotu, netreba sa im venovať.
- „Hlavne nech je pokoj.“ – aj keby som mala prehltnúť seba.
A pod tým všetkým môže byť v podvedomí presvedčenie:
„Ak budem dostatočne silný človek, nikto si nevšimne, že aj ja potrebujem oporu.“
Tu vzniká tichý smútok regulátora emócií. Toho dieťaťa, ktoré cítilo všetko – ale nemalo priestor cítiť seba.
– psychicky „malý“: (emočne malý – stiahnem sa, necítim, zamrznem)
- „Nechcem nič cítiť.“ – lebo všetko, čo cítim ma bolí
- „Je to jedno.“ – lebo aj tak nič nezmením
- „Nevadí.“ – aj keď vadí
- „To prejde.“ – zameriam sa na budúcnosť
A pod tým môže byť: „Keď sa stiahnem a budem neviditeľný/á, nebude ma to tak bolieť.“
Tu vzniká otupenosť. Nie dramatická, len pomalé vypínanie citlivosti, aby sa dalo prežiť.
– mentálne „veľký“: (toto môže byť veľký bonus pre každého terapeuta, ale za akú cenu…)
- „Viem.“
- „Rozumiem tomu procesu.“
- „Vidím vzorce.“
- „Dokážem si to vysvetliť.“
Mentálna sila je obrovský dar. Ale môže sa stať aj obranou: „Keď to pochopím, nebudem to musieť cítiť.“ Tu sa rodí človek skener. Zapína skenovanie a radary všade, kde sa ocitne. Pre vlastné bezpečie. Múdry človek, ktorý vníma súvislosti, obsiahne všetko… okrem toho, ako si dovoliť byť držaný inými.
– mentálne „malý“: (nie nemúdry alebo nepremýšľavý. Skôr vedome odpojený, aby…)
- „Radšej nad tým nebudem rozmýšľať.“
- „Nechcem to riešiť.“
- „Neviem.“
Pod tým môže byť presvedčenie: „Ak si to nepripustím, nemusím to riešiť. Nemusím meniť systém.“
Je to celé bolestivé, že? Hlavne ak si uvedomíme, čo všetko ako rodičia nevedome robíme vlastným deťom.
Môžeme byť fyzicky veľkí alebo malí. Psychicky silní alebo stiahnutí. Mentálne brilantní alebo vypnutí.
Ale ak pod tým všetkým ležia presvedčenia, ktoré vo mne/okolo mňa (cez Vás) rezonujú v mnohých súvislostiach veľmi intenzívne posledný rok, dva:
Moje potreby nie sú dôležité.
Koľko toho ešte musím uniesť?
Koľko toho ešte musím stráviť?
Kedy príde čas aj na mňa?
Kedy to bude konečne o mne, keď je to stále o tých druhých?
A možno najhoršie: Nikoho nezaujíma, ako sa cítim. Som tu pre každého, ale nikto pre mňa…
Tak si telo cestu k zmene nájde. Nie vždy je to príjemné a bez bolesti. Buďme múdri, riešme toto všetko včas, aby to nebolelo.
Pritom podstata (ku ktorej sa dá postupne prepracovať rôznymi spôsobmi, technikami) je:
Najväčšia revolúcia je dovoliť si byť primeraný/á. Byť sám pre seba „tak akurát“. Dovoliť si mať, a rešpektovať vlastné potreby.
Sladké nie je o našej slabosti. Je o našej pamäti, kde bolo bezpečne. Ale ak sa ku sladkému vraciame príliš často, možno nehľadáme cukor. Možno hľadáme náruč, uistenie, že:
„Som dosť.“
„Nemusím sa viac snažiť.“
„Moje potreby sú dôležité.“
A možno najväčší akt zrelosti nie je prestať jesť sladké. Ale prestať si odopierať sladkosť života. Aby výsledkom frustrácie, smútku, beznádeje, nesladkosti života – nebola cukrovka.
Zajtra pokračujeme horkým a štipľavým.
M:-)
Autorské články je možné kopírovať len s aktívnym odkazom na stránku eldhwen.sk. Ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
