Domáca úloha na najbližšie roky

Toto nás čaká ako domáca úloha na najbližšie roky. Teda od 1.1. 2012 môžeme s plným nasadením začať. Musíme sa to naučiť preto, aby sme neškodili sebe a ani Vesmíru. Je to ďalší dôkaz duality a vedomého myslenia, ktoré si treba osvojiť, ak chceme použiť istú vlastnosť v pravý čas a na pravom mieste, lebo nás to posilní.

Ak ju využijeme nesprávne, vždy nás oslabí, alebo vystaví výsmechu.

Mlčanie je zlato v prípade, ak je namieste, ale ak mlčíme vtedy, ak by sme mali prehovoriť, trebárs na ochranu niekoho, komu ubližujú, alebo aby sme poukázali na zlo. Je mlčanie zradou ľudskosti a charakteru.

Rečnenie je skvelé, ak má motív a mieru. Ak ho zo samoľúbosti preženieme, ide o mlátenie prázdnej slamy. Ak sa slová dajú do služby manipulácie. Je to budúci zdroj nášho nešťastia.

Ak sme otvorení všetkému krásnemu a povzbudzujúcemu, jednoznačne to obohacuje náš život. Ak sme otvorení všetkému, môže nám to riadne skomplikovať život.

Ak povýšime svoje zásady nad láskyplnosť a súcit, sme v rozpore s celým vesmírom a dôsledky dopadnú na našu hlavu.

Ak poslúchame svoje srdce a podľa toho žijeme, je náš život šťastný, ale ak poslúchame iba zo strachu, zo zbabelosti, z materiálnych výhod a proti svojej vôli, ničíme sa.

Vládnuť znamená odovzdať slabším niečo zo svojej sily a vôle. Ak vládnete s láskou, všetko sa vám darí. Ak vládnete z túžby po moci, oberáte ľudí o ich možnosť sebarealizácie.

Pokora , ktorú cítime v srdci, napríklad pokora pred všetkým stvoreným aj neviditeľným nám pomáha rásť. Pokora ako modloslužobníctvo nás poškodzuje.

Sebadôvera znamená veriť v seba, v to božské jadro v nás. Veriť v elementárnu múdrosť človeka. Jej opakom je povýšenosť, pocit výnimočnosti.

Pohotovosť sa nazýva často aj duchaprítomnosť a v tom je vyjadrené všetko. Je to vedomé myslenie, ktoré sa bez váhania dokáže rozhodnúť pre to najlepšie riešenie. Ak je čas, môže to súvisieť aj s rozvahou, ale ak ide o zlomky sekúnd rozvaha, logika a špekulácia hovoria o odpojení srdca od hlavy. Nastupuje nerozvážnosť.

Treba sa naučiť s úplným pokojom prijímať všetko, čo prináša osud. Hodnota človeka nie je určená vonkajšími okolnosťami, ale tým nakoľko vyžaruje lásku. Čiže vnútornými hodnotami a tie mu nemôže nikto odoprieť. Ani ponižovaním, ani ohováraním. Lenže až keď dokáže človek rozlišovať, kedy treba prijať všetko a kedy sa treba účinne brániť vrahom, ohováračom, násilníkom, až vtedy pochopil život nastavil si svoje vnútorné limity. Naučiť sa rozlišovať sa nedá pod dojmom emócií. Len vo vnútornom pokoji. Prijímanie všetkého sa nesmie stať ľahostajnosťou alebo apatiou. To by bolo škodlivé. V budúcnosti, ale už aj teraz je schopnosť rozlišovať jedna z našich najdôležitejších, ale súčasne najťažších schopností.

Z nej potom vyplýva aj naša schopnosť bojovať. Nielen mečom pravdy, ale aj o život. Kto bojuje tam kde nemá za svoju pravdu, stáva sa neznesiteľným hašterivým človekom. Kto nebojuje za život stáva sa troskou. Najúčinnejší je boj duchovnými zbraňami, ale ak sa to nedá, musí byť človek pripravený aj na použitie sily, takže udržiavať svoje telo a ducha na vysokej úrovni je veľmi dôležité pre naplnenie svojho poslania na zemi. Odmietnuť boj môže len ten, kto rozlišuje. Ten, kto ho odmieta z pohodlnosti a zbabelosti stráca nádej, že pochopil svoj život. V spravodlivom boji je veľmi užitočnou vlastnosťou chrabrosť a odvaha. Medzi nimi stojí opatrnosť. Tá je výborná a zachránila už mnoho životov, ak je spojená s jasným rozhodovaním s cieľom neprinášať nezmyselné obete. Ten, kto je opatrný zo strachu, nezachraňuje nič. Je iba zbabelec. Rovnako je to aj s odvahou a hazardom. Odvaha si vyžaduje ušľachtilý cieľ a otvorené srdce. Hazard je len prázdne gesto na podporu ega.

Život nám dá príležitosť spoznať chudobu, rovnako ako disponovať veľkým bohatstvom. Jediným postojom, ktorý nenaruší náš pokoj a pomôže nášmu vývoju je, pochopiť, že jedno aj druhé je iba prostriedkom pre našu šancu ísť za vyšším cieľom. Bohatstvo, ani chudoba nemôžu byť cieľom ľudského života. Zvládnuť chudobu aj bohatstvo je rovnako ťažké. Niekedy sa na to pripravujeme niekoľko životov. Najľahšie sa to naučí ten, kto pochopí, že na tomto svete mu nepatrí nič a nič si z neho ani neodnesie. To, čo máme je iba prostriedok na splnenie poslania, či úlohy. Tu mi napadá, že všetci zväčša túžia naplniť poslanie, s ktorým prišli a čakajú za tým slovom niečo veľkolepé, všeobjímajúce, spoločensky prospešné. Ja to vnímam skôr tak, že sme sem prišli splniť úlohu, naučiť sa niečo, čo nám chýba v mozaike našich uvedomení a že sa to týka jedine nás. Tí ostatní, čo nám pri tom pomáhajú, sú len štatistami v tejto hre, tak ako sme my štatistami pri plnení ich úloh. Ak sa nám podarí naplno splniť úlohu, a ak sa to podarí každému, bude svet v poriadku. Nič svetabornejšieho ako urobiť šťastným seba samého nás asi nečaká. Robiť šťastnými iných na úkor seba, je nepochopenie a sebaklam. Vrátim sa však k vlastneniu. Človek dostane toľko, koľko práve potrebuje. Kto tomu neverí, stratil vieru vo vyššiu múdrosť. Rovnako ako ten, kto si myslí, že môže získať niečo bez práce. Najväčšou chybou na ceste pochopenia vlastníctva je opovrhovanie hmotnými vecami a nestaranie sa o živobytie. Hmota je rovnako ako duch prejavom vyššej bytosti tu na zemi. A našou úlohou je vedieť ju užívať slobodne a nezávisle bez chamtivosti a strachu.

Mnoho ľudí si zamieňa závislosť za lásku. Láska nelipne na človeku, vníma a rezonuje na vlnách toho božského, čo máme všetci spoločné. Ten, kto lipne na konkrétnej osobe, zabíja v sebe schopnosť skutočne milovať. Ak je to pre prospech človeka, musí byť každý pripravený opustiť aj toho najbližšieho človeka, ale to neznamená, že to urobí z ľahostajnosti alebo nezdravej obetavosti, či bezcitnosti. Urobí to preto, aby sa naučil nelipnúť a je jedno, či na človeku alebo veci. Tým sa od nich neodtrhne, iba sa na chvíľu vzdiali, ale všade, kde bude, bude im verný vo svojich myšlienkach.

Kto pohŕda smrťou verí, že smrť vlastne ani neexistuje a preto môže bez obáv a šľachetne naplniť svoj život. Kto pohŕda životom nepochopil, že život je najvyšším prejavom duše a ducha vo vesmíre. Kto pohŕda životom, pohŕda stvoriteľom, lebo v každej forme života je prejav Stvoriteľa.

Láska a ľahostajnosť, to je jedna z najťažších skúšok. Oni totiž tvoria pár a neustále sú pri nás ruka v ruke. Ak majú hriať a nie bolieť, treba sa naučiť bezpodmienečnej láske. Byť ako slnko, či dážď padajú rovnako na všetkých . Pekných, škaredých, zlých, dobrých, chorých , zdravých, starých , mladých. Bezpodmienečná láska je láska bez osobných pocitov, bez posudzovanie, kritiky atď. Nejde o to, že by sme nevideli dobro, zlo, krásu…ide o to, že to všetko prijímame ako prejav dokonalosti vesmíru. Potom nám už netrhá žily, ak sa naši najbližší rútia do nešťastia, lebo chápeme, že je to v prospech ich spásy a je to ich osobný plán. Keď pochopíme bezpodmienečnú lásku, nebudeme už „páchať“ dobro. Dáme slobodu sebe aj druhým. Nesmie však byť za tým ľahostajnosť, ale hlboké pochopenie vesmírnych zákonov. To však neznamená, že človek môže odmietnuť pomoc, ak o ňu niekto úpenlivo prosí. Keď je už človek tak ďaleko, že pochopil predchádzajúcich jedenásť párov vlastností, bude vedieť s láskou nájsť mieru pomoci blížnemu.

prevzaté z:

http://www.2012rok.sk/wp/2012/4397-domaca-uloha-na-najblizsie-roky