Kdyby kdyby kdyby. Aneb jeden čin je více než tisíc myšlenek…
Výborné články od Katky, doporučujeme 🙂
Keby existovala súťaž najpopulárnejších rád, ktoré človek v živote dostáva, v prvej desiatke by určite bolo: „Neber si to osobne“. Napriek tomu mnohí tápame v tom, ako túto radu implementovať. Vieme, že by sme si nemali brať veci osobne, ale po praktickej stránke to stále robíme. Prečo je to tak náročné, a existuje nejaký jasný spôsob, ako túto radu reálne aplikovať?
V knihe múdrostí starých Toltékov mexického autora Dona Miguela Ruiza – Štyri dohody, nachádzame súbor poznatkov pre slobodnejší a spokojnejší život. Jednou z nich je, nebrať si veci osobne:
„Neberte si nič osobne. Nič, čo druhý robia, nerobia kvôli vám. To, čo druhí hovoria a robia je projekciou ich vlastnej reality. Keď si beriete veci osobne, robíte veci, ktoré nechcete robiť, hovoríte slová, ktoré nechcete povedať, pretože vás ovládajú emócie. Keď máte o situácii jasný úsudok, je jednoduchšie vykonávať rozhodnutia“ (Don Miguel Ruiz).
Hlavným dôvodom, prečo si berieme veci osobne je, že v momente, kedy sa cítime „pod paľbou“, strácame perspektívu. Keď druhí rozprávajú alebo robia veci, ktoré sa nás nepríjemne, či bolestivo dotýkajú, považujeme ich za osobný útok. „Si neschopná/ý!“, „Nikdy mi s ničím nepomôžeš!“, „Si sprostý/á“, „Neznášam ťa!“… Je ťažké uveriť, že to nie je o nás. Čím viac sú tieto výroky, či konania emocionálne nabité, a čím je nám človek, ktorý ich produkuje bližší, tým viac zraňujú, a tým neuveriteľnejšie nám príde, že by sme si to mohli nebrať osobne.
Príklad takejto situácie sa mi stal pred pár dňami. Zaparkovala som na parkovisku reštaurácie, ktorá sa delí na dve časti: reštaurácia, a detská záhrada. Voľných miest bolo veľa, a nikde som nevidela napísané, že parkovanie je iba pre hostí reštaurácie a nie záhrady. Po tom, čo som vystúpila z auta, čo je celkom náročná misia, keďže som na seba musela pripevniť spiace dieťa, kabelu, kabelku a deku, na mňa vybehol ujko v reflexnej veste s pokrikom „Kam idete?! Tu nemóžte parkovať!“. Meškala som na stretnutie a potrebovala som sa čo najskôr vymotať z parkoviska. „Ja idem do detskej záhrady, veď to patrí k sebe nie?“ „Ne, tu nemóžte parkovať! Ja sa na to móžem vy…ť! Do p…e aj s takýmito ľuďmi!“. V hlave sa mi vírilo: „J…tý chlap! To čo si dovoľuje sa som mnou takto baviť! Veď som zákazníčka! Ako po mne môže chcieť, aby som všetko znova naložila do auta a šla parkovať bohvieako ďaleko, keď už som sem konečne po všetkých tých patáliách dorazila? A navyše parkovisko je takmer prázdne!“ Reagovala som rovnako podráždene ako on, čím sa odštartovalo verbálne mečovanie, na ktoré sa prišli pozrieť všetci čašníci reštaurácie. Odignorovala som jeho hulákanie, nechala auto kde bolo, a s adrenalínom v celom tele odišla na stretnutie. Zostal mi však nepríjemný pocit, bála som sa o auto, a celé mi to pokazilo náladu. Stretnutie, na ktoré som išla, bola letná škola couchingu, vďaka čomu som mala možnosť rozobrať túto situáciu couchingovým spôsobom. Vidieť situáciu s jasnosťou mi pomohli otázky ako:
– Čo ťa najviac podráždilo v tejto situácii? – Že som sa do toho nechala zatiahnuť, a pokazila si náladu. A ujo aj ja sme zostali nahnevaní a nepochopení druhou stranou.
– Ako by si dokázala pochopiť jeho situáciu? – Kebyže sa ho spýtam, čo ho tak nahnevalo. Prečo na mňa kričí. Kebyže obrátim emočnú situáciu na racionálnu debatu.
Týmto štýlom couchingových otázok som sa dopracovala k novej interpretácii tohto zážitku. Ujo mal možno sám zlú náladu, možno sa mu niečo zlé stalo, možno neznáša svoju prácu. Možno ho veľa ľudí ignoruje, a tak ide preventívne do útoku. Možno sa bojí o svoju prácu. Takže to vlastne vôbec nebolo o mne.
Útočné slová a skutky druhých nie sú nič viac, a nič menej, než ich vlastné neprejavené potreby a priania. Schopnosť počuť, či vidieť až za slová a skutky, sa nazýva empatia a je to niečo, čomu sa všetci učíme. Najvyšším cieľom je stať sa vnútorne silnými natoľko, aby keď počujeme vety ako „Je to tvoja chyba!“, „Ako môžeš byť taká/ý….!“, či „Do…e aj s takýmito ľuďmi!“, alebo iné tvrdenia, ktoré v nás vyvolávajú strach, aby sme dokázali stále pamätať na to, že nám daná osoba v skutočnosti vyjadruje svoju vlastnú bolesť, a nie je to o nás. Pre mnohých z nás je práve to, čo sa javí ako útok na druhého, jediná dostupná forma, akou vieme bolesť vyjadriť.
Keď pochopíme, že naše reakcie sú o našich potrebách, a slová druhých, nezáležiac od toho ako zle znejú, sú vyjadrením ich potrieb, môžeme byť úspešnejší v napätých situáciách a dopracovať sa k efektívnemu riešeniu, kde sa môže aj vlk nažrať, aj ovca zostať celá. Je to ako s plačúcim dieťaťom. Dieťa neplače, pretože nám chce prasknúť ušné bubienky, ale plače, pretože vyjadruje nenaplnenú potrebu.
Tieto otázky môžu poslúžiť ako barličky, keď čelíme situácii, v ktorej sa nás niečo nepríjemne dotýka:
Najskôr treba preskúmať seba: „Čo ma na tomto najviac hnevá? Ako interpretujem túto situáciu?“
To, čo nám pomôže nadobudnúť v situácii slobodu je, keď nájdeme iný spôsob interpretácie. „Ako inak si môžem vysvetliť túto situáciu? Akú potrebu sa mi ten človek pokúša vyjadriť?“
Zmeniť svoju perspektívu, byť otvorený/á viacerým interpretáciám, vytvoriť priestor medzi „útočným“ jednaním a vlastným prežívaním, to sú neľahké veci, ktoré sa učíme počas celého života. Netreba sa bičovať, ak zlyháme, pretože všetci padáme do tejto pasce a berieme si veci osobne. Ukážte mi človeka, ktorý si nikdy nevzal negatívne slová osobne, a ja vám ukážem jednorožca, pretože obaja pochádzajú z toho istého vesmíru. To najlepšie, čo môžeme urobiť, ak túžime po slobode a miery, je vydať sa krôčik po krôčiku smer empatia.
Prajem nám pokoj v nás a medzi nami!
A pre tých, ktorí/é ste prečítali Štyri dohody a zamilovali sa do múdrosti Toltékov, odporúčam ďalšiu knihu Dona Miguela Ruiza: Toltécke umenie života a smrti.
ZDROJ: http://www.polepsovna.com/2017/09/10/ako-si-to-nebrat-osobne/
Súvisiace články
