Zbavme sa vlastných rodičov v sebe

právate navlas rovnako. Kolegom v práci sa chválite, ako svoje deti milujete, ale keď ste doma, na prvom mieste je vaše pohodlie a až potom skutočná láska k potomkom. A za manželku máte ten istý typ ženy, ako bola vaša matka. Rovnako sa odúva, podobne vám vyčíta, prejavuje sa ako jej dvojníčka.

Opičíme sa po matke a otcovi. Ak sa neodstrihnete, zostanete neúplní, neúprimní voči sebe, nikdy nepoznáte, čo je to láska. Keď píšem, že sa treba zbaviť vlastných rodičov, mám na mysli zbaviť sa ich vlastností, ktoré nie sú vaše a vinou ktorých ste zakrpateli. Nemám na mysli prestať sa s nimi stretávať, byť k nim hrubí, to v žiadnom prípade! Zmažte z mysle iba ich nahrávky, tiky, vnútorný hlas, ktorý za vás koná a stále vám niečo podsúva. Ak to neurobíte, nikdy sa neoslobodíte, zostanete voči nim zatrpknutí. Naopak, ak sa vám to podarí, budete môcť pocítiť k nim pravú lásku či súcit, prvýkrát ich dokonale pochopíte.

Deti opakujú všetko, čo vidia u rodičov. To skopírujú. Kamarát hráva hokej. Minule, keď sme k nim prišli na návštevu, jeho trojročný syn stál nemotorne na korčuliach na koberci a snažil sa trafiť malou plastovou hokejkou puk. Ak chlap po celý deň v domácnosti s ničím nepomôže žene, ani jeho syn nikdy nevstane a neumyje po rodinnom obede riad. Keď budete celý deň sedieť a četovať, vaše deti nikdy nepocítia túžbu ísť na túru alebo stanovať. Nebudú to mať odkiaľ poznať. Myslia si, že sedieť za počítačom je hlavná náplň života. Berú vás ako modly, všetko, čo robíte, považujú za sväté, sú vaším odrazom.

Raz sme boli s kapelou v štúdiu. Všetci sme spali na veľkom letisku z matracov, pričom miestnosť disponovala aj maličkým umývadlom. Večer som sa vracal ako správny muzikant z piva a prichytil som druhého gitaristu, ako močí do umývadla. Toaleta bola hneď vedľa. Nebolo to teda lenivosťou, lebo kým sa dostal do „spálne”, míňal aj dvere od WC. Zostal som prekvapený, pivo vo mne sa usmialo. Viete, čo mi povedal?

– Čo čumíš?! Robil to aj môj otec!

Logickou selekciou som vydedukoval, že od mamy to neodkukal.

Keď som bol v Etiópii, potreboval som v jednej internetovej kaviarni napísať súrne maily. V tejto krajine deti už od raného detstva pomáhajú rodičom. Väčšinou pasú dobytok, ale ak majú to šťastie, že rodičia vlastnia malý obchodík či reštauráciu, pomáhajú tam. V spomínanej internetovej kaviarni ma obsluhovalo malé dievčatko, ktoré ešte nemohlo mať desať rokov. Písal som rýchlo, pretože internet v Etiópii je najpomalší na svete. Búchal som do klávesnice a snažil sa nahrádzať určité slová, lebo niektoré písmenká na klávesnici nefungovali. Dievčatko zostalo fascinované, ako rýchlo píšem. Sadlo si k vedľajšiemu počítaču a začalo trieskať do svojej klávesnice. Ešte nemohlo vedieť písať, proste len tak búchalo. „Biely muž bácha, aj ja si budem báchať,” zasvietilo jej v oškvarke. Tak sme tam sedeli a obaja trieskali do klávesníc. Ja som písal, aj ona sa tvárila, že píše. Začal som sa smiať, aj ona sa začala smiať. Otočil som k nej hlavu, i ona sa otočila ku mne. Vypol som brušká na prstoch, aj ona stíchla. Vybuchol som do smiechu, ona taktiež.

Ľudia sú imitátori, veční primáti. Opičíme sa po matke a otcovi, preberáme po nich tak kladné, ako aj chybné programy. Rodíme sa so schopnosťou milovať a byť milovanými. Každé dieťa sa rodí plné lásky, žiaľ, kým sa stane rodičom, stratí schopnosť milovať. Nosíme si v sebe svoje dedičstvo, pretože naši rodičia nás nikdy nemilovali, lebo ani oni nepoznali, čo je to skutočná láska. Síce hovorili: „veľmi ťa milujeme”, ale to, čo robili, nebola láska.

Žiaden rodič nemá svoje dieťa v skutočnosti v úcte. Nechápe, že si od Boha práve prebral veľký dar, bytosť, ktorá je múdrejšia ako on a môže sa od nej učiť. Preto manželka nemiluje svojho manžela, manžel nemiluje svoju manželku. Láska medzi nimi neexistuje. Namiesto nej sa prejavuje majetníctvo, súboj, kto získa prevahu, víťazí nadradené postavenie, žiarlivosť a všetky iné druhy ľudských jedov, čo ničia lásku.
Ani vaši rodičia za to nemôžu. Nikdy neboli zaplavení láskou. Sú rovnakými obeťami ako ich deti. Mnoho ľudí cíti k svojim rodičom hnev. Prečo by nemali byť rozhorčení, keď im ublížili? Nestalo sa to však vedome. Chceli pre nich to najlepšie, aby dostali všetky radosti života. Čo však mohli robiť, keď oni sami dostali minimum radostí. Sú roboti, ktorí nevedome či zámerne vytvárajú prostredie, v ktorom sa dieťa skôr či neskôr premení tiež na robota. Preto sa s rodičmi tak ťažko háda, lebo deti útočia rovnakými zbraňami. Dva navlas podobné raketomety stojace proti sebe to budú mať vždy ťažké.

Ak sa chcete stať ľudskými bytosťami a nie strojmi, zbavte sa svojich rodičov. Začnite dôkladne pozorovať svoje správanie. Ak reagujete ako rodič, podrobte túto vlastnosť dôkladnej analýze. Spýtajte sa sami seba, či je to niečo, s čím ste stotožnení, páči sa vám táto reakcia, či ste to vy, či sa nevytráca vaša prirodzenosť. Pozor, je to práca na dlhé roky. Koľko sa to do vás nasialo, toľko budete musieť plieť.

V roku 2011 sme sa s bratom dohodli, že mame kúpime dovolenku v Bulharsku. Mama mala vtedy už cez sedemdesiat, má tuhý korienok. Voľba ísť s ňou padla na mňa, lebo brat už mal dve malé deti. Poviem vám, že tých desať dní bolo pre mňa veľmi poučných. V duchu som si neustále vravel: „od tohto som sa už oslobodil” alebo naopak: „takto sa stále správam… len sa pozri, ako to negatívne vyznieva, aké ti to je nesympatické”. Spomínam si však na tento pobyt veľmi rád, pretože som si mohol každú minútu pripomínať, ako veľmi mamu ľúbim, aká je vlastne svojím spôsobom zábavná, no a v neposlednom rade som dospel k záveru, že keď som zvládol túto dovolenku, môžem už mať deti. Mama totiž tam buchla rukou do džípu, ktorý začal hneď pišťať, hentam pani predavačku zosmiešnila, že u nás na Slovensku máme šiltovky aj za dve eurá a nie tak draho za šesť ako oni. Z každej reštaurácie tajne brala balenia cukrov a všetkým detailne rozprávala, ako sa máme u nás zle, že vinou „krízy” biedime, a naopak chválila Bulharov, ako si veľmi od čias, keď sme tam ako rodina chodili za socializmu na dovolenky, polepšili. Videl som to presne opačne.

Ak som sa na pláži začítal do knihy, ťahala ma sadnúť si na kamene. Keď som pri poobedňajšom, nie už tak blčiacom slniečku krásne zadriemal, budila ma a ťahala do mora plávať. Večer, keď som si dal po jedle konečne pivo, volala ma ísť si čítať na izbu. Ráno ma skoro budila, vraj pláž volá. Všetko opačne, ako som cítil ja. Každou minútou mi prehrávala seba, krásne mi ukazovala, čo všetko mám zo seba ešte „očistiť”.

Ak sa prichytíte, že konáte ako váš rodič, urobte zámerne niečo iné. Niečo, čo by váš otec nikdy nevykonal, niečo, čo by mu ani len nenapadlo. Improvizujte, skúšajte. Len čo srdce zacíti, že mu bola vrátená slobodná vôľa, okamžite sa prejaví tým najprirodzenejším spôsobom, ktorý bude váš, a nie odkukaný. Keď sa stanete sami sebou, odplavia sa aj problémy, ktoré existujú medzi vami a rodičmi. Následne zmizne celý rad konfliktov vo vašom živote, pretože vychádzajú z tohto základného sporu. Ak máte konflikty s mamou, budete mať neustále problémy aj so svojou šéfkou, pretože ona reprezentuje matkinu figúru, takže vaša mama bude všade, kde sa vyskytne iná žena, a s ňou sa otvorí neustále hnisajúca rana.

Ak ste sa nevyrovnali so svojím otcom, nemôžete mať nekonfliktný vzťah ani so svojím manželom a takisto nebudete vychádzať s celým mužským svetom, pretože váš otec je prvým mužom, vzorom mužov pre váš život. Nesúlad s rodičmi sa odráža vo všetkých našich vzťahoch.

Keď sa zbavíte rodičov v sebe, zbavíte sa aj Matrixu, civilizácie, vzdelania, pretože vaši rodičia všetko toto predstavujú. Staňte sa jednotlivcom. Prvýkrát nebudete súčasťou masy, získate skutočnú originalitu, osobitosť. Budete sami sebou. To je rast. Taký by mal byť dospelý človek. Je to ten, ktorý nepotrebuje rodičov, nepotrebuje už na nikom lipnúť či od niekoho závisieť. Dospelý človek je šťastný vo svojej samote, jeho samota nie je osamelosťou, jeho samotárstvo je motivujúce.

Milujte svojich rodičov, vážte si ich. Vracajte požičaný groš z detstva, lebo ak to opomeniete, zabudnú aj vaše deti na vás a budete na starobu bojovať s očakávaniami. Nedohovárajte rodičom, nesnažte sa ich zmeniť. Páchali by ste tú istú vraždu, akú vykonali oni na vás. Nechajte ich kráčať starým svetom. Patrí im, už si naň zvykli, je to ich železná košeľa, vy vykročte do zajtrajška v ľanovej košeli.

Môžete ich ovplyvniť jedine svojím správaním, nie rečami. A nepodceňujte ich. Mnohí sú stále vnímaví, sami si z vás zoberú príklad, ktorý im bude sympatický. Že ich svojím novým postojom iritujete? Je to ich hnev, vy s ním nemáte nič spoločné. Ste rôzne ľudské bytosti, každá s vlastným právom rozhodnutia. Nemôžete žiť ich život, ináč sa bude opakovať starý príbeh. Tá istá mizerná hra, len s iným obsadením. Nenapodobňujte, zbavte sa ich negatívnych tradícií, strachov, zlozvykov, ktoré by uberali ďalšej generácii úsmev zo srdca. Musíte vniesť do svojej bytosti novotu, vrátiť jej seba samého. Len čo toto dosiahnete, oslobodíte sa, nebudete v konflikte so životom, stanete sa znova prirodzenými a uvoľnenými, začnete sa vznášať. Keď opravíte seba, nevychováte ani z vašich detí kaliky s nešťastným erbom nad hlavou. Je to jediná šanca, aby svet nešiel proti vám, aby nebol plný nepriateľov, ale stal sa jedným organickým celkom, rodinou.

Buďte šťastní, Hirax