NOVINKA – Nová práca s kyvadlom
Tento víkend a zážitky s ním spojené ma znova presvedčili o tom, že najdôležitejšou časťou nášho života je detstvo. To, čo si z neho nesieme ďalej, nás dokáže neskutočne ovplyvniť!
Veľkou nápovedou a doplnením pre mňa bol znova Lazarev. Vo vlaku som začala čítať jeho siedmu knihu, ktorá má vzťah práve k veciam, o ktorých budem písať. A práve vďaka knihe som si uvedomila veci, ktoré som ani netušila; aký obrovský vplyv môžu mať na náš život, zdravie, budúcnosť i našich potomkov.
Nebudem písať celý príbeh človeka, vďaka ktorému je tento článok, napíšem len to najpodstatnejšie. A napíšem hlavne to, čomu by sme sa mali vyvarovať nie len pri výchove vlastných detí, ale aj pri komunikácii vôbec. A možno pochopíte, prečo píšeme toľko pozitívnych, motivujúcich a život podnecujúcich článkov.
Mladá 18.ročná dáma, budeme jej hovoriť Janka, ktorú už poznám vyše roka má na svoj vek neuveriteľnú zbierku chorôb. V mnohom nám o nich napovedali minulé životy. Ale to podstatné- to, čo jej najviac ovplyvňuje život – sú programy od rodičov.
Prvý dojem, ktorý by ste z Janky mali by bolo: krásna slečna, ale – malé ustráchané vrabčiatko, ktoré sa bojí všetkého a všetkých. Nepreháňam! Oči uprené do zeme, zvesená hlava a strach čokoľvek povedať/urobiť. Následne kopec „prepáčte, nehnevajte sa….“ a „nič neviem, ten a ten je lepší, som blbá“ – toto všetko v rôznych variáciách. Nič pozitívne na svoju osobu!
Keď sme sa hlbšie ponorili do toho, čo všetko si nesie z detstva, zarezonovalo vo mne hlavne- si za všetko zodpovedná, spoliehame sa na teba (teda obrovský pocit viny a zodpovednosti za všetko/všetkých), ďalej- sny sa neplnia, život je úplne iný, ako si ty myslíš/predstavuješ…veď si mladá a hlúpa, nemáš skúsenosti, čo si myslíš- že všetko ti pôjde len tak?, nevymýšľaj, poslúchaj/počúvaj a rob ako chcú rodičia… a kopec iných vecí, ktoré by pevná a trošku tvrdohlavá povaha ofrflala, búrila sa, prípadne hádzala za hlavu. No nie Janka. Viete ako toto ustráchané vrabčiatko, s takmer nijakým sebavedomím reaguje? Sebadeštrukciou organizmu. Nič nie je náhoda. Ani to, že som čítala zrovna to, čo som čítala – a mala na očiach slová z knihy priamo v realite života.. Srdcová vada, ktorá sa jej neprestajne zhoršuje smeruje ku kolapsu organizmu.
Vrátim sa nazad k tomu, čo Janka počúvala, čo má zažité a s čím sa stotožňuje (veď rodičia majú predsa vždy pravdu, sú tou najvyššou autoritou). Čo má najväčší vplyv na jej zdravie:
– zodpovednosť hnaná do krajnosti, kedy si Janka nedovolí nič, čo nie je vhodné/dobré/dovolené, čo nie je v súlade s tým, čo jej niekto odsúhlasí. Ale aj tak sa znova a znova spýta či môže. Prípadne ospravedlňovanie sa za správanie, hanbenie sa za seba, strach, čo povedia iní…aký vplyv má toto na jej zdravie? Odniesol to najmä žalúdok, trávenie… pocity na zvracanie, neschopnosť nič jesť (teda strach z prijatia toho čo príde, či to zvládnem/strávim…)… JA je na konci, všetci ostatní sú pred ňou. Všetci ostatní sú lepší ako ona, preto si zaslúžia pozornosť, preto ich názory sú lepšie ako jej. Preto ich počúva viac, ako to, čo jej hovorí vnútro…
– sny sa ti aj tak nesplnia, život je úplne iný ako si myslíš- TOTO JE NAJHORŠIE čo môžete deťom povedať -a tým im to vštepiť do podvedomia! A nielen rodič/prarodič deťom, ale aj tomu, kto Vám dôveruje, kto Vás má rád. Zabíjate jeho sny, zabíjate jeho samotného, jeho život. Pretože pokiaľ snívame, žijeme, sme motivovaní kráčať vpred za niečím, čo pokladáme za svoje šťastie (o tomto napíšem tiež článok). Nech je to netradičné zamestnanie, škola, cestovanie… čokoľvek, čo sa pre našich rodičov/priateľov zdá byť nezmysel, nemožné, to iní môžu dokázať „ľavou zadnou“. Avšak ak my do priateľov/detí zasejeme semienka pochybnosti, nedôvery v seba, prípadne ešte viac polievame a hnojíme tieto semiačka- zabíjame v človeku jeho sny, jeho život, jeho samotného. Lebo jemu môžu ísť programy: som neschopný čokoľvek dokázať, môj život nemá zmysel, neviem/nedokážem nič, veď aj tak som neschopný, nič čo robím nie je dobré, nič čo chcem nemá zmysel/nie je dobré. A podobné programy. Určite ste sa aj Vy stretli s podobnými vetami. Dokázalo Vás to odradiť? Alebo ste vzdorovali a napriek nepriazni iných ste dokázali to, čo iní nie? Alebo- kto Vás podporoval/podporuje, kto Vám dáva pozitívny pohľad na život, kto Vás dokáže povzbudiť, keď ste na dne? Máte pri sebe takých ľudí, alebo ste Vy tými ľuďmi pre iných?
Napíšem znova to, čo som už x-krát napísala- do života nám prídu len také problémy, ktorým vieme čeliť, ktoré dokážeme zvládnuť. Ak niečo z celého srdca chcem, ak viem, že TOTO je to, čo chcem robiť, kam chcem ísť- dosiahnem to. Je to to, čo som si dala do svojho životného plánu.
Ale cesta k cieľu nie je nikdy jednoduchá. Preto mi do života príde kopec prekážok- nepriazeň zo strany tých, od ktorých by som mala mať najskôr podporu- rodičia, priatelia (nepodporovanie, spochybňovanie je na to, aby som sa naučila byť silnou, byť tou, ktorá napriek komukoľvek/čomukoľvek, dokáže plniť svoje sny- ísť si za svojim šťastím. Nech si ktokoľvek čokoľvek myslí, nech som čiernou ovcou. Je mi to jedno, lebo TOTO JE MôJ ŽIVOT!). Nedostaneme nič len tak, na tanieri a pod nos. Všetko má svoje „ale“. Čiže ak chcem niečo dokázať, musím mať na to dostatok vnútornej sily, odhodlanie, energiu. Lebo časom budem musieť čeliť horším veciam, ako je nesúhlas rodičov s tým, čo ja pokladám za svoje šťastie a radosť. Tu sa pozastavím a opravím predstavy niektorých ľudí: nikto nevie čo je koho šťastím, preto nesmie rozhodovať o šťastí iných ľudí. Odmietaním, zhadzovaním, negovaním snov, túžob alebo predstáv o budúcnosti ničíme život nie len dotyčného človeka, ale zabíjame aj jeho potomkov. Nebuďte tými, ktorí zabíjajú iných ľudí. Či metálne alebo emocionálne. Ak nemáte niekoho podporiť, potešiť, povzbudiť, radšej nič nepovedzte. Vypovedané slová majú veľkú silu a mnohí na to zabúdajú. Doslova „trepú dve na tri“, len aby sa hovorilo. Ani to nie je dobré. Je treba zvažovať čo kde a koľko povedať. Lebo vypovedané sa už nedá vrátiť. To, čo si myslíme, že je hlúposť, to u iného človeka môže narobiť totálnu deštrukciu.
Odbehla som trošku, tak ideme nazad.
Počas víkendu bola Janka spokojná, šťastná, dokonca aj trochu jedla to, čo my – lebo bola s ľuďmi, ktorí ju podporovali, povzbudzovali, ukazovali jej iný spôsob komunikácie, dôvody prečo sa oplatí žiť, ísť za svojimi snami. Mohla byť uvoľnená, nikto ju nekontroloval, nikto jej nehovoril čo ne/má robiť… Chceli sme jej ukázať, ako sa oplatí veriť v chod Vesmíru/Božiu vôľu/pomoc z hora, nemať z ničoho strach (lebo skutočne nie je čoho sa báť), nebáť sa ľudí, toho, čo príde … a nielen môj život je dôkazom toho, že toto nie sú len reči, že to skutočne ide! Aj mnoho mojich priateľov vedie svoj život iným, ako klasickým spôsobom. Sú šťastní tam, kde sú, v tom, čo robia… A byť živým príkladom- je najlepším príkladom 😀
Len naša samotná zmena dokáže naštartovať zmeny v okolí. Ak to bude mať za následok hnev, odmietanie alebo nepochopenie zo strany našich najbližších- je to možno kruté, ale- ak oni neberú na vedomie kto som JA, čo chcem ďalej, čo chcem dokázať a ako si zariadiť svoj život- prečo by som mala ja na neho brať ohľady; počúvať niekoho, kto mi chce „dobre“ – ale podľa seba. Nie podľa mňa, nie čo chcem JA… zo strany rodičov je veľmi sebecké držať Janku pri sebe. Nedovoliť jej vyrásť, byť dospelou, sebavedomou a silnou Ženou. Držia ju stále „v šachu“ aby nevyrástla. Aby bola malé dieťa. Aby bola s nimi/pri nich. Ak by to takto pokračovalo ďalej, viete ako by to dopadlo? Ako x iných životov- kríza stredného veku- potom by zistila, aká je nešťastná, ako premárnila svoj život tým, že nežila to, čo chcela. Že neplnila svoje sny. Že sa prispôsobila „len aby bolo dobre“, aby všetci okolo nej boli šťastní. ALE NIE ONA! Obetovať sa „len aby bolo dobre“ je (nielen) v tomto prípade najhoršia vec. Mnoho rodičov si nevšimlo, aké majú doma deti. Že ich fyzický vek nie je rozhodujúci pre to, KÝM sú, čo všetko vedia, čo dokážu. Sú INÍ ako sme boli my, sú oveľa ďalej. Dokážu sa za rok naučiť to, čo my za niekoľko rokov. V duchovnom smere sú ešte ďalej. Vidíte to na nich. Cítite, že sú to INÉ deti. Toto sú tvorcovia novej doby! Oni tvoria našu spoločnú budúcnosť, spoločnosť, svet.
Ešte sa vrátim k Lazarevovi a trošku ozrejmím to, ako môže človek zabíjať svoje (ešte nenarodené) deti, vnúčatá.
Veľa je zrejmé z toho, čo bolo napísané o Janke. Ak ona vzdáva svoje sny, svoj život- zabíja seba, ničí svoj životný plán a svoju budúcnosť, v ktorej sú aj jej deti. Ak toto všetko prekročí isté hranice, začne sa deštrukcia v životných plánoch jej detí. Pokiaľ je ona dosť silná. Ale ak nie je, zabíja najskôr samú seba. Odchádza jej zdravie, nasleduje rada kolapsov a v najhoršom prípade smrť. Tu by sa dalo vysvetliť prečo páchajú mladí ľudia sebevraždy, prečo dostanú v 18, 20 rokoch infarkt… je to všetko nahromadený vnútorný stres, teda akoby telo z vnútra vybuchlo… . samozrejme je to len isté %.
Ešte ma napadlo pripomenúť: deti nie sú náš majetok! Preto s nimi komunikujme ako s mysliacimi, rozumnými, citlivými a seberovnými bytosťami. Sú to rovnaké bytosti ako my, len v menšom a mladšom vydaní:D Nerobme im to, čo nám vadilo zo strany našich rodičov. No pritom nezabúdajme na to, akú veľkú zodpovednosť máme- je na nás vychovať zodpovedného, láskavého človeka. Vybudovať v ňom rešpekt a úctu- k iným, ale hlavne k sebe samému. Výchova, rodičovstvo- je veľmi ťažká a zložitá úloha, ak si predstavíme, čo všetko negatívne môžeme do našich potomkov zasiať. A koľko rokov neskôr sa to bude musieť naprávať. Počúvajte svoje deti pozorne, podporujte ich, učte ich zodpovednosti za svoje konanie- neriešte veci za nich, pokiaľ nemusíte. Tým im ukážete dôveru a zároveň sa učia niesť plnú zodpovednosť za seba, svoje rozhodnutia. Nech si naplno užijú detstvo, ale puberta nech je pre Vás podnetom brať svoje dieťa už nie ako dieťa, ale ako dospievajúceho mladého človeka. Správajte sa k nemu tak, ako chcete aby sa k Vám správalo. Buďte priateľský, no zároveň dodržujte hranice úcty/rešpektu- rodič:dieťa. Učte ho to, čo pokladáte za vhodné, ale popri tom sledujte čo chce. Podporujte jeho sny a túžby. Povedzte mu svoj názor : čo všetko bude musieť vedieť, naučiť sa, čím všetkým prejsť, kam sa dostať. Píšem povedzte– nie kritizujte, pokorujte, ničte. Aby videl Váš názor, životné skúsenosti, Vašu podporu. Aby vo Vás videl že to, čo chce nie je hlúposť (a tým pádom, že môže dosiahuť všetko, ak na to vynaloží dostatok síl, energie, bude vytrvalým a nezľakne sa prekážok) …nahraďte „toto nedokážeš“ vetou- „a prečo nie?“
Uvedomte si, aká je duša krehká. Duše našich najbližších držte ako krehkú porcelánovú vázu. Opatrne, aby ste ju nerozpučili, opatrne, aby ste ju nerozbili.
Je to len malý kúsok do zložitej mozaiky života, ale snáď Vám v niečom pomôže 😉
Krásny nový týždeň Vám všetkým,
Mária 🙂
Súvisiace články
Ďakujem za všetko…