autor: Miroslav Detko
To najťažšie čo som kedy niesol, bola domnienka, že musím niečo a niekoho niesť na svojich pleciach…
To najpekelnejšie čo ma kedy pálilo, bolo moje vlastné presvedčenie, že žijem v pekle…
A to prenádherné Nebo, ktoré ma obsiahlo, pohltilo, keď som zistil, že som celú večnosť v Nebi, tak ako celý tento svet…
Najviac slobody som precítil uvedomením si, že tu nie je nikto kto by ma dokázal zotročiť, nič čo by ma dokázalo uväzniť okrem mňa samého…
Pretože nik iný nestrieľal do mojich krídel, iba ja sám nábojmi svojich myšlienok.
Ach, áno, tá najsladšia cesta Domov bola ukrytá v okamihu, kedy som rozpoznal, že nie je žiaden spôsob ako by som mohol odísť z Domova, po ktorom som celý život tak veľmi túžil…
Slnko bolo slnkom.
Mesiac mesiacom.
Ten ktorého hľadám je tam, kde ja Som…
A práve preto srdce už teraz cíti, že najblaženejší koniec všetkých príbehov sa ukrýva v rozpoznaní, že nič také ako koniec neexistuje…
Škovránok ďalej spieva, pretože spieva.
Stromy ďalej rastú, pretože rastú.
A svet je naďalej svetom z jediného dôvodu…
Aby sme pochopili aká krásne dokonalá a blažená je bezdôvodnosť naších dní a nocí…
Želám ti želať si pre seba to najlepšie…
Želať si pre seba skutočného Seba…
M.