Sviatky smrti

Údajne všetko, čo kedy bolo, na akejsi tajomnej úrovni stále je. Všetci, ktorí tu kedysi žili, stále existujú, hoci neviditeľní. Každá myšlienka, ktorá bola kedy pomyslená, sa stále vznáša kdesi v univerzálnej mysli.
Nie je až také ťažké pocítiť to, vyskúšať si to. Predstavte ti blízkeho človeka (alebo zviera), ktorý už zomrel. Živo si spomeňte na to, čo ste na ňom mali radi najviac, čo vám v jeho prítomnosti robilo dobre. Vyvolajte si ten pocit. Je tu, vo vás, nie? Nie, nie je to ťažké.

Spomeňte si, koľko už ste prežili takýchto jesenných sviatkov. Aká bola atmosféra minulého roku, rok predtým, v rokoch, kedy sa vám stalo niečo mimoriadne alebo prelomové? Akoby ste to vtedy ani neboli vy, však? Ale teraz ste tu, a ste tým, kým ste, vďaka všetkému, čo ste doteraz prežili a spoznali.

Je zaujímavé, že žijeme v končinách, kde sama príroda pravidelne výrazne stelesňuje koniec a začiatok. Môžeme to tak lepšie precítiť, viac si uvedomiť, výraznejšie si veci oddeliť.
Je výhodné využiť túto pomôcku. Zmieriť sa s neustálym striedaním, s vlnovým pohybom. S ľahkosťou a bez zbytočnej ľútosti sa zbaviť toho, čo už nemá zmysel. Stále objavovať nový zmysel, nové podnety a nové výzvy. Neznepokojovať sa, keď niečo nejde podľa našich predstáv, nebáť sa strát. Každá strata nás obnoví – posilní vedomie toho, kto naozaj sme. Naša istota tkvie v neviditeľnej sile, v záhadnej láskyplnej vesmírnej inteligencii, ktorá je všade okolo nás i v nás, a ktorú je niekedy zábavné vykresľovať si ako „strašidlá“ či „duchov“.

Táto sila, táto čudesná vedomá inteligencia, nie je v skutočnosti nikdy zlá alebo zákerná, a nechce nás desiť. To len my sami sa desíme vlastnej slabosti a neistoty, kým sme stratení v ilúzii, že sme sami.
Nie sme sami. Neviditeľná prítomnosť je tu stále. Aj prítomnosť tých, ktorých sme mali tak radi a ktorí „odišli“. Neodišli. Znovu zopakujme: živo si vybavme to, čím nás najviac obohacovali a podporovali. Tento pokus nikdy nesklame: je to stále tu, kedykoľvek sa na to naladíme.

Pokojne páľme sviečky, navštevujme hroby, tešme sa z vyrezávaných a vysvietených tekvíc, sledujme meniace sa stromy a opadané lístie. Sme tu spolu aj so všetkými neviditeľnými bytosťami, blízkymi i vzdialenými. Spočívame vo vlastnej premenlivosti a stálej obnove. Striedavo sa stišujeme a tešíme. Sme veční a tak ľahko pominuteľní zároveň.