Šťastie je za rohom, a potom za ďalším…

Šťastie sa už ukrývalo za toľkými rohmi, až si človek sám seba mýli so somárom.

Je načase zastaviť to! Ukončiť to pobehovanie okolo budovy blázinca, vôkol jeho tmavých rohov a stien, duša krásna slobodná. Nikto to za teba neurobí. Nikto ti nedá šťastie, rovnako tak ako ti ho nikto nevezme ak mu to nedovolíš. Ak sa vedome rozhodneš že už bolo dosť, ak sa rozhodneš konečne si vážiť sám seba a svojho potenciálu, svojho života, potom niet tej sily, ktorá by zastavila odhodlané srdce, ktoré nepraje nikomu nič zlé, avšak túži byť slobodné, túži milovať a byť milované ako plnohodnotná bytosť.

Je teda načase zastaviť ten kolotoč, bytosť nádherná. Načase prestať sám sebe tliachať nezmysly o tom, že život je pes a že človek je odsúdený byť otrokom inému človeku. Je načase zachrániť sa uvedomením, že nik ťa v skutočnosti nedokáže zachrániť. A tak je to dokonalé. Pretože ak to pochopíme, potom rovnako tak nik nemôže udupať našu dušu do zeme.

Smútok a utrpenie si si už skúsil, už si sa ho najedol dosýta, už si okúsil čo je to bezmocnosť a strach a nenávisť, už si pochodil podzemím temnoty krížom-krážom, hore-dole. Je načase otvoriť okná svojej bytosti, načase vykašľať sa na neprajnosti iným ľuďom, nie, nie, to všetko sú detské hlúposti, ktoré tebe samotnému šťastie nikdy nepriniesli. Sústreď sa na seba. Venuj sa sebe, pozoruj sa, váž si sám seba, nie namyslene bez ochoty prijať kritiku, nie, skôr z vnútornej vôle milovať sám seba so všetkým čo sa v tebe odohráva. Pretože jediné čo svet potrebuje je vnesenie vedomia do našich myšlienok, činov a skutkov. V opačnom prípade budú ľudia donekonečna žobrať o lásku u druhých. A o lásku sa nemá žobrať, láska sa má zdieľať. Lenže ako chceme zdieľať prázdne džbány s inými prázdnymi džbánmi?