Neviem kto je autor tohto mailu, ale obsah je na zamyslenie sa…
Realita súčasnosti …
Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku
hovorilo sa
stala luxusnou lahôdkou.
Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom sa začali predávať s kúskom
chrbta v
honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa.
Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy.
Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť,
pretože
vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina,
ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a
to
kamkoľvek!
Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju
hodnotu-tradíciu, sme
vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale.
Sú tu aj dobré veci. Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba
ich poriadne
dlho hľadať.
Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy,
ktoré nemáme šancu
vidieť, ak sme si nepribalili lupu.
Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu.
Cez
reklamy si nevidíme špičku nosa.
Chodníky a prechody sú plné stojacich áut.
Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky
vyúčtovanie s tučným nedoplatkom.
Žijeme v pomyselnom blahobyte.
Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC
a stále
nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia,
ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich, je priam
nemožné.
Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod
kontrolou.
Všetko je evidované, zaznamenané a to všetko
pre našu „bezpečnosť.“ Každá správa, každá pošta, každý
telefonát, každá
platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb,
je pod organizovaným dohľadom.
Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená
na okamžité
použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní
dochádza k trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy.
Drogy,
prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy, sa stali bežným
sprievodným
javom tejto „slobodnej“ doby.
Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo
po nás
rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori a pod., požadujú.
Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil.
Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera,aby sa
natiahli za
prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou
webovou stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité
operácie
svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou
náš drahý
psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou
starostlivosťou.
Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame
sa číslom
daňového úradu či sociálnej poisťovne.
Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je
niečo
viac, ako len strohé konštatovanie ? Hrôza, čo sa tu udialo za tých
dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť,
tolerancia, teplo
rúk, sklon pred šedinami. Nepoznáme suseda, nevieme aký plat
má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu
ak nechceme
mať problémy s úradmi.
Sledujeme stupídne, nehodnotné až
deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez konca
nahradzujú
kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých
ľudí. Ale
čo ta druhá polovica?
Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané
podobné
stupídnosti?
Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú
verejne do riti
aj s posmešným komentárom.Nádhera a vďaka, za ten kultúrny
a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako
duševným
mrzákom, niektoré televízie.
Nehovoriac, aké celebrity tam má
možnosť človek vidieť . Kde že by mali na
nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba. atp., čo sa celý
život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký
výkon, aby
zanechali v divákovi ozajstný zážitok.
Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život.
Žili pre
umenie a srdcom umenie tvorili.
Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť
vždy mohli.
Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej
krabičky nám jednu-dve vytiahnu už ešte pred predajom.
K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke.
Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí
do počítača.
Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným
ľudským vnútrom a
presvedčením nič spoločného.
Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do
obchodov. Dobre
nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však
zaplatili, „u nich“, nestačíme sa diviť ako musíme kmitať a
hádzať svoj
nákup do tašky. Hneď je jasné kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť
skončila.
Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť.
No, k čomu to je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom
strese a
napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom.
Je len pár jedincov, ktorým je to jedno
a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, komu to
všetko už
začalo vadiť. Niekde sa stala chyba-veľká chyba, ktorej
náprava bude trvať veľmi dlho.
Svet ochorel a mi v snahe uplatniť sa, sme
ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia,
nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresii,
samovrážd,
naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to
už
prestaneme zvládať.
A čo ďalej?
Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič
spoločného.
Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám
ako pre nás.
Je tak oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v
podstate otvorená
neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá ako
aura. Kdesi
je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.
Želám si stretnúť človeka – priateľa.
Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem
mať okolo
seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy.
Chcem stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k
materiálnym veciam, ale
opýta sa ma : Ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si spolu niekam
sadnúť? Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie
mobilu a nebude
musieť odísť. „Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by
som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu.“
Všade prítomná církev učí jedno a realizuje iné.
Po stáročia morálna inštitúcia nedokáže ovplyvniť
výrazne život v spoločnosti a stráca pôdu pod nohami.
Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné
životy. To je
fakt a skutočná realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného
sveta.
Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s
novembrom
vkĺzlo.
Ďalšieho pokusu, ktorý príde , keď sa to už celé nebude dať
udržať, sa chvála Bohu nedožijem.
Hoci rád by som sa toho dožil – možno…
Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?
Neposielaj 10x, radšej 10x prečítaj !!! alebo aj pošli…
Na šťastie, ja ešte zopár priateľov mám . Prajem im zdravie ,
pohodu , šťastie a veľa lásky!!!
neskutočne pravdivé slová…často až človeka zabolí ako sa všetci k sebe správame…hrkáme do seba na ulici, zazeráme jeden na druhého, namiesto srdca faloš za nás prehovára, v obchodnom centre dajú akciu a my sa k sebe správame ako divé zvery, len aby sme si niečo z toho uchmatli 🙁 Kiež by sa čas dal vrátiť a človek, človeka by si začal opäť vážiť ….
Mirka,
nie vrátiť čas…nepozeraj dozadu! nazad sa ísť nedá!
už len dopredu – a vlastným pričinením, zmenou svojho pohľadu/života/správania sa – sa začnú diať zmeny 😉
maria,
asi som sa zle vyjadrila…minulosť je nutné nechať ísť viem, inak sa ďalej nepohneme…myslela som to tak, že naši pradedkovia a prababičky zrejme niečo takéto nepoznali, pretože v tej dobe malo hodnotu niečo úplne iné ako teraz 🙂
To hej….. aj keď si myslím, že hodnoty ako láska/láskavosť, pravda, múdrosť či tolerancia je nadčasová … ale keďže práve takéto veci mnohým chýbajú, stáva sa to, o čom si písala na začiatku.