O energiách, sebe a iných

Z vlastnej skúsenosti viem, že keď sa na tomto paušálnom rebríčku energie pohybujeme hore a dolu, ťaháme si so sebou aj tie spoľahlivé permanentné zrkadlá. Niekedy si totiž môžeme myslieť, že sme OK, ráno sme si povedali, že je všetko skvelé, aj keď sa bojíme porady, alebo sme sa pohádali včera s mužom. Vtedy nám také to bežne dostupné príručné zrkadlo ukáže, ako na tom sme naozaj. Ale akože fakt v realite. Vtedy je k nám napríklad veľmi, naozaj veľmi nepríjemný čašník. Správa sa k nám neúctivo a v slovách: „Nie, nevieme vám k tomu dať ryžu. Podávame to len so zemiakmi. Neviete čítať?“ počuje vaše skutočné ja: „Správam sa k tebe ako k handre, lebo sama sa k sebe tak správaš. Máš sa rada ako starú smradľavú handru, celé to z teba cítiť, keby si sa mala radšej, dôjde k tebe kolegyňa Eva, tá je milá, ale tá dnes obsluhuje len ľudí s vyššou mierou sebalásky.“ Prípadne sa vám stane akurát vtedy, že všade stretnete oveľa krajších ľudí než ste vy, prípadne šikovnejších, začnete sa porovnávať, spochybňovať. Všetky tieto „nepríjemnosti“ sú poštou, ktorá vám jemným pichnutím v hrudi oznamuje, že by ste sa mali niekde s tou energiou vyhrabať vyššie. Nielen kvôli sebaláske, ale aj kvôli tomu, aby ste sa nezamotali do ďalších šlamastík. Kto si totiž dlho nepreberá poštu, dostane buď veľký balík rovno do hlavy, alebo príde nečakane exekútor. V bežnom živote tomu hovoríme blbá náhoda, smola, krivda, problémy. Sebalásku sledujeme aj v televízii v reklamách. Zaslúžime si najlepšiu starostlivosť o pokožku, kvalitné mrazené polotvary, alebo zlacnenú dovolenku. Máme sa rozmaznávať nejakou éčkovou čokoládou a túžiť po uznaní, lebo sa konečne môžeme zbaviť celulitídy vďaka jednému fantastickému krému. Tak ako často nevieme vnímať našu skutočnú sebalásku, tak si ju zas pravidelne vieme dopĺňať neskutočnou a nefunkčnou hmotou. Prefarbíme si vlasy, oblečieme sa lepšie, vyštudujeme tri školy, prípadne to dotiahneme tak ďaleko, že dokážeme viesť firmu, domácnosť, vychovávať deti, chodiť do fitka a večer počkať manžela v samodržkách vo dverách ako dokonalá žena. Potom sa čudujeme, keď mu v mobile nájdeme dráždivú komunikáciu so sekretárkou uloženou pod menom autoumyvárka. Falošnú sebalásku si dopĺňame bodmi za statočnosť, za šikovnosť, máme sa radi tak, ako nás mali radi rodičia za to, ako sme pekne poslúchali, veď robíme všetko dobre a zrazu – autumyvárka? Prečo, keď robím všetko ako mám!!! Otázka však znie – robím to so sebaláskou, alebo so sebabodovaním? Ako je to? A čo nám tým chce autoumyvárka povedať? Niečo v duchu: „Máš sa naozaj rada? Si sebe verná? Si verná svojmu ja? Svojim radostiam, svojmu smiechu, svojej šibnutosti? No nie si! Si verná obrazu úplne inej ženy. Nejakej zo seriálu, časopisu, alebo iného príbehu…Tak ja ti ako zrkadlo ponúkam pohľad na neveru cezo mňa. Vráť sa k sebe s láskou, možno sa vráti aj on.“. Tento preklad v pôvodnom znení bez titulkov sa často ťažko dešifruje. Býva však bohužiaľ presný. Už mi raz jeden zutekal, lebo som bola iná akú ma videl v televízii, v ktorej som paradoxne verná sebe. Nebola som sebou, ale veľmi som sa snažila byť najlepšia. Naše ego nepozná ani sebalásku ani žiadnu lásku. Pozná závislosť od niekoho, pozná porovnávanie, pozná posudzovanie. Keď človek klesne do týchto disciplín, ťažko natrafí na sebalásku. Vždy sa nájde niekto krajší, úspešnejší, alebo mladší. Čo je však potešujúce, sebalásku nenájdeme v žiadnej ani inej kategórii. Ona len tak je. Preto sa nemusím mať rada pre niečo. Nemusím si škrabať moju priemerne formovanú hlavu s nadpriemerne čudnou tvárou, aby som našla dôvod na sebalásku. V zásade by to mal byť ten najprirodzenejší pocit, ktorý v každom z nás niekde je. Je to ten štartér, ktorý nám odštartuje aj lásku k iným, lásku k životu, svetu, palivo, čo bude držať energiu vysoko, je to doping pre „ľahký“ život. Pretože so sebaláskou život JE prechádzkou ružovou záhradou. Aj v tej záhrade občas zaprší, občas zakopnete o kameň, ale vždy sa tam človek cíti inak, ako keď naprší na dlhodobej prechádzke skládkou odpadu. Zasiať prvú ružu tejto záhrady, prvý pevný bod sebalásky sa dá kedykoľvek. Prostou vďakou. Vďakou za to, ono, za X aj Y, je toho toľko, že písmená abecedy na to nestačia. Dokonca sa dá poďakovať aj nejakému pichancu v hrudi, nejakému nepríjemnému zrkadlu za osožnú správu o stave našej energie. O stave našej sebalásky. Keď to teraz tak spätne preciťujem, všetko je závislé od sebalásky. Vo chvíľach strachu, keď závidím, keď sa hnevám, keď strácam vnímanie seba, za všetkým je nedostatok sebalásky. Čo si o mne pomyslia, budú ma mať ešte radi? Všímajme si to. Prax nepustí. Zväčša, keď človek o tom namudruje toľko ako ja teraz, nastáva skúška správnosti pod názvom „z teórie do praxe“. A možno keď neobstojím, budem si vedieť rýchlo odpustiť, lebo v tej všadeprítomnej dokonalosti som dokonalá aj so svojimi „zlyhaniami“, aj so svojimi „chybami“, ktorými zrkadlím zas ja. Takže hajde do pohody a do sebaprijatia. Odteraz…

ZDROJ:  Namasté