Od bolesti k rozhodnutí růst
V každej časti budem ukladať myšlienky a skúsenosti tak, ako mi prichádzajú, možno sa to bude zdať krížom-krážom, ale ak pokladám za podstatné spomenúť i (možno) maličkosť, bude tu.
Na samotný začiatok si zapamätajme: TENTO ŽIVOT SOM SI SÁM/SAMA VYBRAL/A, PRETO HO MÁM. Máme slobodnú vôľu, preto sme my sami zodpovední za jeho výber, za rodičov/ ľudí s ktorými sa stretáme; za situácie, ktoré sme sa rozhodli zažiť. Preto nikoho neobviňujeme za to, s čím sa stretneme/ čo máme, či nemáme. Vyhrňme si rukávy a hor sa do práce na sebe! Nikto iný to za nás neurobí! Nikto sa nás neprevezme to, s čím sa máme sami popasovať. Iní nám môžu maximálne poradiť- aj to si však musíme dobre zvážiť, od koho a aké rady to sú. Buďte zvedaví/nedôverčiví/neuspokojte sa s jedinou odpoveďou. Pochybujte o všetkom a nič neberte za dané, za niečo s čím sa nedá hnúť! Všetko sa dá zmeniť, ak sme my sami ochotní/prístupní/chceme zmenu. A nie že „niekedy to skúsim“, „až keď sa mi bude chcieť, lebo…“ nehľadajme výhovorky, pred sebou neutečieme!
1. Mením seba, nie druhých
Vo štvrtok som mala na návšteve Gabiku a spomenula našu spoločnú známu: aké má zdravotné problémy, problémy s mamou a povedala jednu vetu: „Vieš, ona by chcela vedieť, ako má zmeniť mamu.“ Ja som sa začala smiať- to je taká volovina, čo ona chce! Nikdy nemeňme iných, zmeňme seba/náš pohľad na iných, tým zmeníme (akoby) aj ich.
V tomto prípade je na mieste vhodná /správna sebakritika. Niekedy
si nechceme priznať, že za svoje problémy sme si zodpovedný sami,
našim chovaním, presvedčeniami a skutkami. Radi sa staviame do role
obete a obviňujeme všetkých naokolo. Túžba meniť iných pochádza
z odmietania zodpovednosti za seba samého. Len zmenou nášho vnútra
sa môžu zmeniť veci vôkol nás. Prijať zodpovednosť za svoj život
môže byť ťažké, ale práve ona nám vkladá do rúk úžasné
nástroje sily ktorý/ými môžeme urobiť vo svojom vnútri a tak i v
živote poriadok…
Navyše platí: čo vysielaš, to sa ti vráti. Čo očakávaš, to dostaneš. Čo zaseješ, to zožneš. Ak ideme do všetkého s týmto vedomím, ak na všetko/všetkých pozeráme ako na školu/učenie sa/sebazdokonaľovanie, potom nám nikto/nijaká situácia nebude pripadať zlá, lebo vždy v nich nájdeme to podstatné, čo nás posunie ďalej. Nenadarmo sa hovorí: každé zlo je na niečo dobré. Len s uvedomením si tohoto musíme začať pracovať: čo urobím, ak mi šéf nadá, že som neschopný/á, pomalý/á? Začnem všade rozhlasovať, aký je ten šéf debil nespravodlivý, čo si to vôbec voči mne dovolil? Toto by bola zvyčajná reakcia….ale!
Ale najskôr začnem od seba- pátram vo svojom správaní/práci a premýšľam: má príčinu niečo také povedať? Nemá on náhodou pravdu? Neodflákol/la som niečo, na čo on kládol dôraz? Ak nenájdem (ale pozor, tu treba byť maximálne sebakritický a „vstúpiť si do svedomia“) nič, v čom by mal šéf pravdu, je to nie o našej neschopnosti, ale o ňom. Nenaháňa/nezjazdil jeho náhodou niekto? Nepotrebuje si ten hnev len na niekom vyventilovať? Takýchto situácií je v živote mnoho: človek príde z práce uťahaný, doma neporiadok, decká vystrájajú- no aká bude naša reakcia? Krik, nadávanie, výčitky, hnev … a nevšimneme si/alebo nám je to úplne jedno, že napr. dieťa prinieslo jednotku z predmetu, ktorý mu dvakrát nejde… namiesto pochvaly a uznania je krik… a ďalšia trauma pre dieťa … našli ste aspoň niečo, čo tiež používate? Pozor na to… všímam si čo kto vysiela, ale sa s tým nestotožňujem a nepripustím to k sebe tak, aby to zranilo niektorú časť môjho ega (lebo duša je dokonalá, tej sa ublížiť nedá). Ak šéf narazil na našu lajdáckosť a my sa do krvi urazíme/ide nás od hnevu rozhodiť- narazil správne a mali by sme sa nad sebou zamyslieť 😉 … narazil na našu pomalosť? Trvá nám všetko fakt týždeň, kým to urobíme? Alebo dôležité veci sa radšej dajú urobiť niekomu inému? Asi na tom niečo je… potom sa ale nesmieme čudovať, že nemáme výhody/plat/ocenenie ako iní. A zasa je to o našom prístupe, o nás- nie o šéfovi. Tento príklad sa dá aplikovať na všetko v našom živote: ale znova- na začiatku sme my, začíname od seba!!!
K tomuto bodu by som dala takéto podbody:
– nijaké domnienky, predstavy, nepodložené/vymyslené predpoklady! Nikdy nevieme dopodrobna, čo sa odohráva v živote/hlave/duši konkrétneho človeka. Nikdy nemôžeme povedať, že niekoho dokonale poznáme. Nikdy si ľudí neškatuľkujme, pretože sme každý jedinečný a ohromná individualita. V tom je krása života- rozmanitosť/zmena. Každý z nás sa vyvíja/mení/duchovne rastie (samozrejme to môže byť i opačným smerom), a preto nemôžeme pokladať človeka, ktorého stretneme po piatich rokoch za rovnakého, ako bol pri našom poslednom stretnutí.
– ak chcem skutočne spoznať človeka, spoznám ho osobne, nie cez subjektívny pohľad iného človeka
Buďme nedôverčiví voči akémukoľvek názoru v zmysle posudzovania a odsudzovania niekoho niekym. Urobme si vlastný názor ale stále buďme prístupní k úprave vlastných „predstáv“ a názorov o niekom. Neposudzujme a neodsudzujme nikoho, lebo nevieme, v akých topánkach chodí. Nevieme čo zažil, čím prešiel, čo všetko musel skúsiť. Nezáviďme, lebo nevieme, čo všetko to, čo obdivujeme obnáša.
V tomto zmysle by sme mali dospieť k zhovievavosti, láskavosti a prijímať každého takého, akým je. A týmto konštatovaním sa prehupneme k sebaláske.
2. Mám sa rád/a
Sebaláska je najpodstatnejšou vecou, s ktorou musíme začať pracovať. Od nej sa odvíja zvyšok práce na sebe a ak dosiahneme to, že sa prijmeme (budeme sa mať radi napriek všetkému), mnoho vecí pôjde oveľa ľahšie.
Ešte sem vsuniem dosť podstatnú vec: všímajme si, ako sa správame/vyjadrujeme o sebe a iných (najmä vo vyhrotených situáciách). Nadávame si/iným/deťom do hlúpych, do nešikovných? No to sa/iných teda úžasne programujeme!! Ako sa toho zbaviť? Ja mám taký malý „fígeľ“. Robím so sklom a občas sa mi niečo podarí rozbiť. Nehľadia
c na to, že väčšinou je to o tom, že už som mysľou inde a toto ma malo vrátiť do „tu a teraz“, vždy keď sa mi takéto niečo stane, si poviem: ja som ale šikovná! Samozrejme s poriadnou dávkou sebairónie a nadhľadu 😀 … veď o nič nejde, všetko sa dá urobiť nanovo!
A teraz si skúsme všímať, ako sa správajú k sebe vzájomne ľudia z nášho okolia/naše vzory/naši učitelia/šéfovia: cítiť z nich pýchu, vyvyšovanie sa? Potrebujú si niečo dokázať? Urážajú nás, snažia sa podceňovať, degradovať to, čo vieme? Viete o čom to svedčí? O ich nízkej sebahodnote/sebaláske- lebo ak mám rád samého seba, nepotrebujem iných ponižovať a urážať! Ak mám rád samého seba- každého človeka mám na svojej úrovni a tak sa k nemu i správam. Ako sa správam k iným, tak mám rád samého seba. Nikto nemá právo sa nad nikoho povyšovať, ani nikoho ponižovať- sme všetci živé bytosti, časti Boha. Ako sa rodíme, tak zomrieme- bez ničoho…. tituly, peniaze, domy, autá si so sebou do hrobu nevezmeme! A súdení nebudeme za to, čo sme dosiahli, ale čo sme pre iných urobili, ako sme boli užitoční; budeme súdení za naše dobré a zlé skutky. Nikoho nebude zaujímať výška konta, ale počet ľudí, ktorých sme urobili šťastnými, ktorým sme pomohli, podali pomocnú ruku, na ktorých sme sa usmievali a radovali sa spoločne s nimi.
Možno si poviete: ale veď ja sa mám rad/a… Určite???
Mnoho vecí- nie len dobrých, ale najmä zlých máme prevzatých od rodičov/starých rodičov/vychovávateľov/učiteľov. Nemusíme si ich roky uvedomovať, kým nepríde chvíľa a my si povieme: a teraz čo?
Skúsime nazrieť do života Evky, ktorá má mladšiu sestru Janku. Rodičia celé detstvo uprednostňovali Janku. Mama ju zbožňovala, lebo sa na ňu podobala a správala sa podľa jej predstáv. Zato Evka počúvala: ty si hlúpa, ty to nevieš, ty to nedokážeš, toto nerob, tomuto sa nevenuj- lebo ťa to neuživí. Čo to prinieslo pre teraz už skoro 40-ročnú Evku? Neverí si, spochybňuje všetko, čo dosiahne/dokáže/urobí. Hľadá niekoho, kto by povedal: urob to takto a takto. Prečo? Lebo mama v nej nevybudovala sebadôveru, sebalásku. Práve naopak-donútila ju žiť inak, ako si sama predstavovala, projektovala do nej to, čo sama nedosiahla a chcela, aby to dokázala jej dcéra. A to, čomu sa Evka chcela venovať a čo robila rada, tomu sa nevenuje- lebo to nevyhovovalo predstavám mamy. Takto strácame zmysel nášho života, radosť, a to, čo v nás podnecuje vášeň k životu- vzdaním sa toho, čo nás teší, z čoho máme radosť.
A teraz čo?
Evka bola obeťou obete- mama bola vychovávaná rovnako, preto tak ako vedela, vychovala i svoju dcéru. Ale, keďže má Evka už 40 rokov, mala by pozrieť na detstvo očami dospelej ženy, ktorá už v živote niečo dokázala. Už nie je malé dievčatko, ktoré potrebuje vodiť za ruku. Teraz je ona sama tou, ktorá si všetko riadi podľa svojich predstáv/snov/túžob. JE TO JEJ ŽIVOT, nie život jej matky/rodičov/starých rodičov/učiteľov, ktorí mali „nejaké predstavy“, ktoré do nej vkladali. Uvedomenie si toho, že JA som ten, kto o všetkom rozhoduje, nech sa rozhodnem pre čokoľvek– je prvým krokom. Keď som toto povedala Evke, ona mi na to: „Ale čo ak urobím nesprávnu vec? Čo ak to, pre čo sa rozhodnem, nebude dobré, správne, pomýlim sa? A idem ja vlastne správnou životnou cestou?“ … Týmito otázkami sa dostaneme k ďalšej časti…
Súvisiace články
