Kdyby kdyby kdyby. Aneb jeden čin je více než tisíc myšlenek…
Množstvo ľudí si myslí, že svoju „svätosť“ získajú tým, 
že budú konať dobré skutky a hlavne nezištne. Ak si prečítate túto vetu ešte raz zistíte, že je totálne nezmyselná. Pretože predsa len pre niečo to robia. Nepomáhajú druhým kvôli ich šťastiu a spokojnosti, ale kvôli vlastným cieľom.
Myslíte si, že ste dobrí? Že ste lepší než ostatní? Že ste nesebeckí a konáte predovšetkým v prospech druhých? Tak sa nad tým skúste zamyslieť. Prečo pomáhate druhým? Nie je to preto, aby sme sa tešili z toho, že sú spokojní, keď dosiahnú svoje. Je to preto, aby sa na nás nehnevali, aby sme cítili, že k niečomu sme, že sme urobili niečo, o čom nás učili, že je správne, aby si nás okolie vážilo za to, čo môžeme poskytnúť. Ale je aspoň jeden z týchto dôvodov preukaz nášho vyššieho vedomia? Rozhodne nie. Je to preukaz našej závislosti od okolia, od vonkajších vplyvov, od verejnej mienky, od iných ľudí, a v konečnom dôsledku od nášho ega, ktoré potrebujeme nejako živiť. Poviete si: Ale pre život v spoločnosti je predsa potrebné mať nejakú sociálnu rolu, nejaký post, získať si autoritu, vlastné miesto… Je to skutočne dôležité? Pre koho je to dôležité? A kto sme my, alebo ja? Vieme skutočne kým sme? A je nutné to vedieť? Čím viac sa snažíme zistiť kým sme, tým viac sa od tohto zistenia vzďaľujeme, pretože sa snažíme identifikovať. Snažíme sa identifikovať s niečim, dávať si nálepky iba preto, aby sme mali istotu: áno, toto som ja, teraz mi je to jasné. Ale tým že sa s niečim identifikujeme, obmedzujeme sa. Som milý, som dobrý, som poslušný, som lekár, som fyzik, som mysliteľ, som to a ono… Ale skutočne to ste? A znova príde otázka: Ale, kto je to ja? Nie ste nič z toho, s čím sa chcete identifikovať a obmedziť sa na isté parametre, na isté pojmy a funkcie. „Ja“ je iba výsledok všetkých vplyvov okolia a dedičnosti. Keby je „Ja“ skutočne „Ja“, nemohlo by sa to „Ja“ zmeniť. Ale my sa stále meníme. Neustále sa menia naše pocity, city, nálady, postoje, myšlienky. Neustále sa mení náš vnútorný svet, teda aj prejav navonok. S čím sa teda chcete identifikovať, keď je to také nestále? Ak by ste sa chceli identifikovať s osobnosťou, musela by sa vaša identifikácia meniť každú sekundu.
„Tak čo teda som, ak nie osobnosť? Veď predsa osobnosť je všetko, čo mám.. bez nej som nula, bez nej nedokážem nič, nie som ničím.“ Toto sú najpravdepodobnejšie myšlienky, ktoré sa vám asi teraz premávajú hlavou. A nie sú to len myšlienky, čo vami práve prebieha. Môže to byť aj rozhorčenie, pobúrenie, hnev, odpor, nepochopenie, odmietanie… Je prirodzené, že to odmietate. Presnejšie, odmieta to vaše ego, vaša myseľ a vaša osobnosť. „Chcú ma degradovať na podradného bezvýznamného tvora?“ -Vaša otázka.
Ak sa vo vás vyskytli podobné myšlienky, či pocity, príliš ste sa identifikovali s vaším egom, s vašim telom a vašou mysľou. Vaše myšlienky vás dokážu zničiť. Vaše myšlienky s vami úplne mávajú, úplne vás ovplyvňujú a vy sa im poddávate a žijete v ich svete. Skutočnosť skončila. Ste vo vlastnom svete. Ste uväznení vo vlastnej mysli a všetko okolo sa pre vás stáva ilúziou, či skôr, zo všetkého si ilúzie vytvárate. A ako? Vaše túžby a presvedčenia, vaše názory, hodnoty… Dnešný človek trpí presvedčením, že aby bol šťastný, potrebuje to a tamto a ešte kopec iných vecí. A keď ich dosiahne, aj tak nie je šťastný. Tak čo? Vidíte sa v tom? Stále ste neboli šťastní trvalo, aj keď ste dosiahli čo ste chceli a bolo vám smutno z toho, že to tak skutočne je? V tom prípade tkvie šťastie v niečom inom.
Šťastným človek môže byť okamžite. Myslíte si, že po smrti budete šťastní a budete žiť večným životom? Ale čo je to večný život? Uspokojí vás vysvetlenie, že nekonečný život sa skrýva v prítomnom okamihu? Takto to opísali grécki filozofi ako Platón, či Aristoteles, tak by bolo vhodné veriť im. Rovnako tak v prítomnosti tkvie aj šťastie. Prestaňte sa viniť za minulosť, či utkvieť na nej, pretože bola skvelá a chcete sa do nej vrátiť. Nepomôže vám neustále na ňu myslieť a prehrávať si ju s rôznymi pocitmi. Skúste ju prijať, pochopiť a viac sa k nej nevracať. A budúcnosť? Tá ešte nenastala, tak ju tiež môžete nechať tak.
Nemusíte prestať pomáhať ostatným. Nemusíte v sebe zabiť všetky pocity a myšlienky. Môžete robiť čokoľvek, ale snažte sa byť pri tom bdelí. Pozorujte sa. Nestotožňujte sa so svojou mysľou, pretože aj tá je len časťou vášho tela. Áno, iba časťou tela. A vaše telo predsa slúži vám a myseľ ho ovláda. Myseľ po smrti umiera tiež. Starý človek tiež nie je mysľou taký bystrý, ako bol za mlada. Rovnako tak si nepamätáme svoje minulé životy, ani niektoré udalosti, ktoré sme zažili v minulosti. Aj to je dôkaz, že naša myseľ je len časť nášho tela. Je tu vyšší aspekt, ktorý celý systém ovláda. Teda, aspoň by mal, pretože ľudia naň zabúdajú. Ten aspekt je naše vedomie, či vyššie ja. Volajme to ako chceme. Je to tá časť, ktorá by mala byť plne vedomá a bdelá, aby sledovala myseľ a telo, aby riadila.
Vedomie by malo pozorovať. Nemalo by sa plne stotožňovať so svojim telom a mysľou, ktoré má aj tak len na jeden život a potom vyprchá a odíde inde. V skutočnosti všetci spíme. Pretože máme podvedomie. Čo je v podvedomí? Je tam všetko, čo sme zažili a nepamätáme si to, ale aj to, čo sme potlačili, čo sme neprijali a nepochopili, čo na nás má veľký vplyv a my o tom nevieme. Ako je možné, že existuje v nás samých niečo, čo nepoznáme a čomu nerozumieme? Keď spíme, tiež si neuvedomujeme, čo je okolo nás. Kto sa prebudí, ten už nemá podvedomie, pretože si je vedomý všetkého, čo sa okolo neho deje a aký to má na neho dosah.
Vedci skúmajú. Vedci zisťujú a pozorujú. Snažia sa o danom subjekte zistiť čo najviac. Rozumieme fyzike, rozumieme chémii, rozumieme geografii, počítačom… Ale rozumieme sebe? Ak nie, ako môžeme plne rozumieť všetkému čo je okolo nás? Ako môžeme poznať a plne chápať všetky už spomenuté disciplíny, keď nedokážeme rozumieť sami sebe?
Je to obrovská ilúzia. Klameme si. Nerozumieme ničomu, ak nerozumieme sebe. Nevieme ani zďaleka toľko, koľko by sme mohli. Nedokážeme využívať ani plnú kapacitu nášho mozgu. Nevieme dokonca využívať ani polovicu kapacity. Využívame mizivé percentá. A za koho sa považujeme? O čo nám ide? O to aby sme dobre vyzerali, aby si o nás susedia neklebetili, aby sme boli dosť dobrí pre ostatných, aby sme sa vyvyšovali nad ostatných, aby sme mali dosť peňazí, aby sme mali partnera, ktorý nás bude považovať za dokonalú bytosť a bude nás kŕmiť falošnou láskou… Je snáď toto všetko dôvod k tomu, aby sme sa cítili, že sme niečo viac, než ostatní? Je toto dôvod aby sme si o sebe mysleli, že sme lepší, než ostatní, že sme iní?
Stotožniť sa s tým, že musíme byť iní a lepší než ostatní, je nebezpečné a vždy to vedie k sklamaniu. Stotožniť sa s tým, že názor ostatných je pre nás rozhodujúci vedie k slabosti a sklamaniu. Stotožniť sa s tým, že musíme mať čo najsilnejšiu osobnosť a teda aj ego vedie k rozpadu osobnosti a vlastného vesmíru, sklamaniu a k bolesti.
Slová ako: milujem ťa, nemôžem bez teba žiť; keby sa ti niečo stalo, neprežil by som to; chcem s tebou ostať navždy; ty si môj zmysel života; bez teba nemôžem byť šťastný; ty si moje šťastie; atď, sú najklamlivejšie a najnebezpečnejšie, aké môžeme počuť, či vysloviť. Týmito slovami je iba dokazované, že zodpovednosť za vlastné pocity prenechávate vašej „láske“, že sa vzdávate vlastnej zodpovednosti, že klamete sami seba a že vaše ego/osobnosť je závislé na inom človeku. Zdá sa vám toto ako tá úžasná, dokonalá, bezpodmienečná láska? S obmedzovaním, žiarlivosťou a falošnými predstavami?
Nikto nie je zodpovedný za vaše pocity a myšlienky. Nikoho neobviňujte za vlastné pocity. Pretože to je to prvé, čo ste ochotní urobiť, keď vám niekto odporuje, urazí vás, ublíži vám. Ale vy máte predsa slobodnú vôľu, a to absolútne. Okolie len vytvára podnety, vy reagujete. A vy máte na výber ako budete reagovať. To že automaticky reagujete podráždene je len dôkaz toho, že nie ste bdelí. Keby ste bdelí, rozhodovali by ste sa, či sa chcete hnevať , prípadne by ste minimálne vedeli svoj hnev zdravo spracovať tým, že by ste sa pozorovali.
Neočakávajme, že ľudia budu plniť predstavy, aké máme, že budú takí, akí očakávame, aby boli. Je to strata času, ktorá so sebou prináša množstvo sklamaní. Myslíte si, že ľudia sú nesebeckí, že sú milí? Že váš miláčik, ktorého máte doma je s vami z čistej lásky? Skúste od neho odísť a uvidíte, ako sa jeho postoj zmení po tom, ako prestanete plniť rolu, aká sa od vás očakáva. A vy ste rovnakí. Nemôžete očakávať, že okolie bude nesebecké, keď vy sami ste sebeckí a máte očakávania. Priznajte si: Ľudia sú sebeckí, každý myslí len na seba. Nie je to nič zlé, či negatívne. Je to jednoducho pravda. Berte to ako fakt, bez emócií, odporu, či pohoršenia. Je predsa ľahšie prijať krutú pravdu, ako celý život žiť v ilúzii a čakať, že niekto bude spĺňať naše očakávania.
Buďme šťastní sami so sebou. Neprenechávajme zodpovednosť za vlastné šťastie na druhých. Ak sa chceme sťažovať na život, okolie, rodinu, priateľov, či nepriateľov, atď, máme na to skutočné právo až keď plne prevezmeme, až keď sa plne zmocníme svojej slobodnej vôle. My ju máme, ale odmietame ju, pretože so sebou nesie aj zodpovednosť a je predsa oveľa ľahšie hodiť ju na niekoho iného. Zobuďme sa! Je úbohé zhadzovať vinu na ostatných, na okolie, na svet.
Odpusťme minulosť sebe, aj druhým. Neodpustenie zaťažuje a púta. Ak nedokážeme odpustiť druhým, nedokážeme odpustiť hlavne sebe. Dvadsať hlavných dôvodov, prečo človek nechce odpustiť už sme tu mali: link. Všetky sa viažu na ego, súvisia so strachom a hlúpymi presvedčeniami. Vykašlite sa na osobnosť, priznajte si chybu. Buďte k sebe úprimní. Je jedno, že klamete ostatným, ale horšie je, že klamete aj seba. A je dosť hlúpe klamať sám seba, no nie? Odpúšťajme, pretože iba tak sa odpútame od minulosti. Pomsta vás šťastnými neurobí. Ňou iba dokazujeme svoju slabosť, slabosť vlastného ega, ktorým sa nechávame ovládať. A ak si myslíme, že pomstiť niekoho je nesebecké, pozrime sa o pár odsekov vyššie a spýtajte sa: prečo sa mstím? Pre podobné dôvody, prečo nechcem odpustiť. Máte na to kopec času, ale raz to prísť musí.
Každá skúsenosť by nás mala hnať vpred, mali by sme si z nej brať čo najviac. Postupnou cestou sa dopracujeme k výsledku. Občas je al potrebné vynaložiť isté úsilie.
Cítite sa osamelý? A myslíte si, že vašu osamelosť vyrieši spoločnosť drahého človeka? Tiež som si to myslela. Ale bez bdelosti to nie je ono. Budte bdelí a nebudete sa cítiť osamelo. Pretože osamelosť len potrebuje niekoho, kto by vám povedal pár milých slov, objal vás, podporil, vypočul… Všetko je to pekné, ale opäť sa stávate závislými. Je to ľudské, byť v spoločnosti. Ale nie ste predsa už druhým týždňom na opustenom ostrove, aby bol váš pocit osamelosti opodstatnení. Že nie je nik, to by vás chápal? Prečo by ste niekoho takého potrebovali? Opäť je to iba vaša požiadavka, vaša ilúzia, že niekoho takého potrebujete, aby ste boli šťastní. Buďme šťastní už teraz, alebo sa aspoň pozorujme. Bdelosť môže prísť v jednom okamihu, či byť výsledkom dlhodobejšej snahy. Aký bude výsledok, zmena? Žiadna. Váš život bude rovnaký, ale budete ho prežívať vedome a všetko, čo vo vás je budete poznať.
Azodariana
Súvisiace články
Super článok, odporúčam knihu od Antony de Mello – Bdelosť.
prave z tej som vychadzala 🙂
Uloví rybár zlatú rybku. Zlatá rybka ho prosí:
– Prosím ťa nezabíjaj ma, splním ti želanie.
– Ja ťa nezabijem, ale tamtomu rybárovi tam nižšie splníš to, čo si zaželá ako prvé, keď sa zobudí.
Rybár sa ráno zobudí a hovorí:
– Sto nožov do chrbta a sekera do hlavy.