Kdyby kdyby kdyby. Aneb jeden čin je více než tisíc myšlenek…
Výborný článok 🙂
Keď začne ísť o zdravie, zvážnieme. Keď začne ísť o zdravie našich detí, pridáme k serióznosti aj ustráchanosť, 
tragédiu a ľútostivosť. Pomáhajú tieto duševné stavy uzdraveniu tela?
Dieťa svojimi chorobami a bolesťami zrkadlí, v akej atmosfére žije. Chorobou sa nás snaží upozorniť na problémy v rodine, vo vzťahoch,
v škole. Za zdravie MALÝCH detí môže psychická pohoda matky. No, paráda! To mám mať teraz výčitky vždy, keď moje dieťa ochorie?? Máme síce harmonickú domácnosť, ale nikto nie je v pohode nonstop 24 hodín. Alebo je?
Ak by sme boli nepretržite slniečkoví, bolo by to riadne podozrivé. Život nám prináša rôzne udalosti, zmeny, problémy, vyžaduje sa naša reakcia. Niekedy to trvá dlhšie a v procese riešenia a spracovávania udalostí v sebe, môžeme padnúť s náladou dole. Len preto, aby sme sa znovu mohli dostať hore a ešte vyššie. Prepady sú súčasťou života.
Preto viem, že keď ochoriem ja alebo moje dieťa, mám na výber: môžem cítiť pocit viny alebo situáciu brať ako príležitosť niečo vo svojom živote zlepšiť.
Jasné, deti choré bývajú. Problém je, ak sú choré často a dlhodobo. Každá bolesť a choroba len chcú, aby sme sa zastavili a zamysleli nad tým, ako žijeme, ako myslíme, akí sme, v akom prostredí sa pohybujeme, čo dýchame, čo jeme.
Lenže my sme odovzdali zodpovednosť za svoje zdravie cudzím ľuďom. Boli sme vychovávaní byť pasívni, prestali sme sa zamýšľať, čo nám telo hovorí. Buď bolesť potlačíme, chorobu ignorujeme, alebo utekáme
k lekárovi, pýtame lieky, sirupy, kvapky, zrážame horúčky, potláčame kašeľ, žiadame o rady.
POKRAČOVANIE TU: http://zuzanamihalechova.sk/fakt-som-zodpovedna-za-chorobu-svojho-dietata/
Súvisiace články
