DUŠIČKY SÚ O ŽIVOTE, NIE O SMRTI

Už v praslovančine boli slová duch a duša podobne, ako dnes a pochádzajú z toho istého koreňoslovného (etymologického) základu. Duša súvisí so slovom duch a dýchať, ale zaujímavé je i podobne znejúce slová pre svetlo, pálenie a svietenie (dagati – páliť, svietiť). V každom prípade tak , ako už najemenej dvetisíc rokov máme slová duch a duša a na ich podstate sa nič nezmenilo, tak aj na sviatku duší a duchovna predkov – Na dušičky – sa v podstate takmer nič nezmenilo.

Dnes nás západ „deprogramuje“ a to „ ad blok“. Cez média a biznis nás presviedčajú, že nemáme sláviť ako sviatok lásky Letný Slnovrat, ale Valentína, že nemáme mať obchôdzku s Dedom (duchom predkov) ale Santaklausa, že nemáma mať Dušičky, ale Helovin, čo je skomolenina od slova „ilevn“ – jedenásteho (zo staroanglického kalendára). To nám má nahradiť duše našich vlastných predkov a naše vlastné pôvodné duchovno? Je to len mocensko-politická móda, ktorá sa pominie, podobne, ako podušičkový lampiónový sprievod a turíčny prvomájový sviatok práce a európskej únie. Naše rodné sviatky pretrvajú, aj keď slepé vetvy módnych exotických sviatkov stanú sa nostalgickou, alebo vtipnou spomienkou.

DUCHOVIA PREDKOV TI SPIEVAJÚ…

Pisateľ si z detstva spomína, ako babka so svojimi priateľkami rozprávali sa o tom, ako sa im zjavujú duchovia predkov alebo nežijúcich manželov a zhovárajú sa spolu. V USA pisateľa vyhľadala žena slovenského pôvodu, a to kvôli živým snom s predkami. Roky sa trápila a myslela si, že je to nejaká psychopatická črta, s ktorou treba ísť k lekárovi, čo nechcela. Našťastie ju nik nestihol „deprogramovať“ a keď dostala vysvetlenie, že v našom vedomectve je komunikácia s predkami cez sny bežnou vecou, veľmi sa upokojila a žiarila šťastím a vyrovnanosťou.

Po návrate do vlasti človek zistil, že tu je deprogramovaný navonok takmer celý národ. Lenže zádušný sviatok stále žije. Síce už nie na jar, ako v dobách dávnych Slovenov (Na Ducha – Turíce- Máje) ale na jeseň. Nad každou dedinou, spravidla na miestach niekdajších svätohájov, svietia tisíce svetielok. Potomkovia cestujú z miest do krajov svojich priedkov a to nielen kvôli niekoľkým sviečkam. Ale aj kvôli sile rodu, kvôli úcte k tým, z ktorých semien sme vysiati, z ktorých vajíčok sme vyliahnutí. Kvôli úcte k reťazcom rodostromu a ich DNA. Pri rozhovore pisateľa s jednym biológom, vedec vyjadril presvedčenie, že nie menej, ako 99 percent svojich chodov máme zdedené po predkoch. Môžeme dumať, či to tak je, alebo nie, či viac, alebo menej. Ale isteže tak svoju kultúrnu, ako aj telesnú a duchovnú akosť máme podedenú a môžeme ju len zušľachťovať, cibriť, čistiť od nánosov, ale nie pochovať a nahradiť, lebo to by bola slepá vetva nášho rodostromu. Čím je toto šľachtenie dedičstva prirodzenejšie, tým je trvalejšie, otužilejšie a životaschopnejšie. To je v zásade jedna z podstát prírodnej kultúry – rodného duchovna.

KEBY NÁM TO ZAKÁZALI, BOLA BY REVOLÚCIA

Pravdaže – od rodičov sme pochytili veľa vecí, s ktorými nie sme zosúladení, mnohí s nimi až bojujú. To je ale dočasný stav, cesta je napojiť sa na celý reťazec predkov a stiahnuť z neho to najdôležitejšie, čo v tej – ktorej chvíli môžeme prijať. Človek vedomý chváli dary. Chváli to, čo dobré dostal a nehaní to, čomu nerozumie. Dnes väčšina našincov haní, alebo zanedbáva duchovno predkov, a to len preto, že mu nerozumie, že nevidí jeho svetlá. Ale posvätné vŕšky, čo svietia Na dušičky, hovoria jasnou rečou – duchovno predkov žije. A spája rôzne naše krajinné kultúry – katolíkov, evanielikov, národnosti, dokonca aj ateisti prídu k rodine a zapália sviečku. Máme to v sebe, máme to v krvi, máme to v duši hlbšie, ako si vieme predstaviť. Keby nám to zakázali, spravili by sme revolúciu. Duchovia predkov sú s nami a sú v nás. I naši potomkovia a nasledovníci to budú cítiť a vidieť, a možnože viac, ako my.

Dnešok dokazuje, že priamočiare zákazy komunistov sú menej účinné, ako mediálna demagógia tých, čo by nás hneď chceli preonačiť opačným smerom. Ale každá palica má svoj koniec.

Dnešný svet modernej civilizácie akoby sa riadil podľa hesla – ani nie plytko, tobôž nie hlboko. Napríklad – vysvetlia vám, že tu boli nejakí Kelti, ale nevysvetlia, že naši pevninskí „Kelti“ (volali sa inak) nemali v podstate okrem riadu (zbraní a kováčstva) nič spoločné s britskými Keltami. Čo tvrdia britskí experti na DNA, ale nám slovo „Kelt“ stačí na to, aby sme prebrali helovin (jedenásť), čo ani nie je keltský, ale britsko-kresťanský názov (to je naozaj „pohanský“ úlet, veď zádušný sviatok Keltov títo Briti so svojim“ ilevanským“ anglikánskym a predtým rímskokeltským kalendárom dusili jedenapol tisícročia).

—

—

PREČO JE DOBRÉ UCTIŤ SI svojich vlastných PREDKOV?

-Svojich predkov si uctíš už preto, že sú tvoji vlastní a bez nich by si nebol.

-Uctenie je bránou k poznaniu. Poznaj svojich predkov a nájdeš v sebe ich stopy. Ak ich budeš zabíjať, zabiješ sa. Ak ich budeš zušľachťovať, zušľachtíš sa.

– Cti si predkov svojich a nauč to aj svoje deti. Nenásilne, to sa nedá nasilu, jedine priateľstvo je bránou k poznaniu a láske. Nečakaj na vnúčatá, ku ktorým budeš milý a trpezlivý, ako skúšku ber už svoje deti, snaž sa byť dobrým, nenásilným učiteľom a nežiadaj hneď výsledky, na ktoré v sade čakáš veľa rokov.

– Ak ešte nemáš deti, ty si svoja skúška. Vyrovnaj sa s rodičmi. Nerob veci celkom tak isto bez uváženia a takisto nerob veci ani zo zásady naopak. Pochop ich cestu a možnože oni pochopia potom tvoju. Nebuď k nim menej zhovievavý, ako k svojim priateľom, len preto, že ťa tak dlho poučovali. Priateľov si volíš. Rodičov si dostal, vybrali si ťa a ty ich. Je to vysoká škola, zvládnuť to.

– Ak zvládneš po praslici a po meči v ladnosti vzťahy so svojimi rodičmi, máš možnosť dobre pripraviť potomkov. Ak to nezvládneš, odovzdávaš im nedobrú krútňavu. Cti si svojich predkov kým sú živí, snaž sa ich pochopiť už teraz a nečakaj, kým budeš plakať na ich hrobe.

– Kým naši predkovia žijú, často citlivo vnímame zrážky s nimi a prehliadame ich dobré vlastnosti, čo je chyba. Pestovanie úcty je lepšie, ako upadanie do slabomyseľnej kritiky, ktorá je súčasťou nevedomosti. Nežiadaj od predkov to, čo si ešte sám nedal potomkom. Nebuď sebec. Ak zvládneš rodové veci lepšie, ako tvoji predkovia, to ti slúži ku cti, ale nie k pohaneniu tých, ktorí ti to umožnili spoločným reťazcom.

– To, čo sme vztiahli k rodičom, prarodičom a k rodostromu, to vztiahni aj k národu, svojmu, slovanskému a potom indoerópskemu sunárodiu, k všeľudskému rodu a k pozemskému všebytostnému životu (aj k stromom, rastlinám ) a k všehomírnemu kolu (aj k živlom a divom). Buď v úcte a vedomí a nájdeš raj)

Ak nemôžeš ísť k hrobom, či žiarom svojich predkov, nájdi ocieľku, zápalky alebo zapaľovač a sviečku. Tak, ako predkovia s posvätnou úctou zapaľovali na posvätných vŕškoch vatry, tak zataj dych, povedz mudru a požiadaj stvoriteľa vesmírneho ohňa o posvätnú iskru, ktorá zapáli oheň pochodne obetovanej duchu, alebo duchovnu predkov. Živa s tebou, aj s tvojimi predkami.

—