Človek je bunkou vesmíru

Schopnosť človeka prijať akúkoľvek situáciu, akékoľvek problémy a nešťastia, ktoré mu dal Boh, je ukazovateľom duchovného a v konečnom dôsledku fyzického zdravia človeka. V kresťanstve sa to nazýva pokora. Ak človek v traumatickej situácii zabudne na Boha, ktorý očisťuje jeho dušu a vidí iba páchateľa, podobá sa na rakovinovú bunku. Kresťanstvo to nazýva pýchou a považuje to za hlavný hriech.

Každá bunka žije v dvoch režimoch, v dvoch logikách: v logike organizmu – primárnej a v logike jeho vlastnej – sekundárnej.
Človek má tiež dve logiky: logiku ducha, ktorý ho spája s Bohom, a logiku tela, ktoré ho spája so Zemou. Logika ducha je vždy vyššia ako logika tela. Keď sa loď potápa, najprv sú zachraňované ženy a deti, neskôr muži. A ak sa muž vrhne dopredu na záchranu a tlačí ženy a deti preč, musí byť zabitý, aby zastavil patologický proces. Keď má človek problémy, v prvom rade zachraňujú jeho dušu. Podľa dôležitosti má duša deväťdesiat sedem percent a iba tri percentá má telo. Ak sa telo ponáhľa vpred a pokúša sa zachrániť zničením duše, toto telo je odsúdené k zničeniu. V.Vysockij má dobrý výraz: „Nezomrieme bolestivým životom. Radšej ožijeme istou smrťou.“