Učím sa ďakovať…

Postupne sa učím milovať svoj život. Alebo lepšie povedané, odúčam sa hnevu a neustálym obvineniam aký je k ľuďom nespravodlivý. Verím, že láska k životu je našim srdciam od pradávna prirodzená. Cítim, že je úplne prirodzené milovať život bez ohľadu na to či spĺňa moje predstavy alebo mi ich načisto berie ako vietor jesenné listy zo stromov. Či vonia ako ruža alebo bolí ako tŕne.

K súčasnému dianiu…

Milí priatelia, 

pripravujem pre Vás knižku (dúfam, že sa podarí vydať ju do Vianoc) a som v časti, ktorá je práve teraz veľmi aktuálna. Preto Vám ju dávam ako inšpiráciu a zamyslenie. 

Čím sme?

Určite poznáte starú bájku o dvoch žabách, ktoré jedného dňa spadli do vedra s mliekom. Na prvý pohľad to boli úplne rovnaké žaby, no povahovo sa od seba odlišovali: jedna bola pesimistkou a druhá zase optimistkou. Pesimistka iba vyhlásila, že ju už nič nedokáže zachrániť a o krátky čas sa utopila. Optimistka si povedala, že hoci nevie, ako by sa odtiaľ mohla dostať, pokým len bude vládať, nevzdá boj o svoj život. A usilovne šliapala a šliapala – až kým z mlieka neušliapala maslo, nevyliezla na plávajúcu hrudku a nezachránila sa.