Rozpoviem vám príbeh. Kde bolo tam bolo, bol raz jeden starec a choval v jednej klietke dvoch tigrov. Jeden z tých tigrov bol pokojný a nič ho len tak nerozhodilo. Druhý bol naopak veľmi popudivý, a vo všetkom si našiel dôvod na to, aby mohol vrčať a hrýzť. Jedného dňa prišiel starca navštíviť jeho vnuk. Ako sa tak díval na tigre, napadla ho otázka: „Dedko a pobijú sa niekedy?“ „Ale áno.“ „A ktorý vyhráva?“ Dedko sa významne zadíval na vnuka a odpovedal: „No predsa ten, ktorému dám viac nažrať.“
Jednou z najstarších častí ľudského mozgu je časť zodpovedá za emócie, takzvaný limbický systém. Vďaka tomuto systému dokázala ľudská rasa prežiť časy, kedy neboli zvery zavreté v zoo a ľudia nemali bezpečnostné dvere. Obranným mechanizmom emotívnej časti mozgu je, v čo najkratšom čase zvoliť medzi stratégiou útok vs. únik, a rýchlo reagovať. Podľa mozgom vyhodnotenej stratégie sa nám nahrnie krv buď do rúk alebo nôh a sme pripravení/é do akcie. Vyhodnotenie situácie a následná reakcia sú veľmi rýchle. Predstavte si, že stojíte zoči voči divokému zvieraťu. Neriešili by ste, o aký druh ide, či nie je náhodou chránený, a či nie je chyba v našom úsudku. Bolo by treba konať a to hneď.
Mladšou sestrou lymbického systému a zároveň najvyšším systémom mozgu je prefrontálna kôra, časť neokortexu, ktorá tvorí „mysliacu časť“ nášho mozgu. Táto časť dokáže racionálne spracovať emócie. Vykonáva presnejšie výsledky, avšak trvá jej to o čosi dlhšie než lymbickému systému. Zoči voči divokému zvieraťu by nám bola na prd platná, ale ak ideme v návale hnevu za svojim šéfom, bolo by dobré ju aktivovať.
Zrozumiteľne to opisuje psychologička Kristína Medalová: „Tiger v nás sa rozzúri, ale náš neokortex ho dokáže zase skrotiť. Individuálne rozdiely sú i v tom, ako ľahko sa náš tiger rozzúri. Pokiaľ spracovávame ohrozujúce podnety viac emočne, pomocou limbického systému, posilňujeme v mozgu túto cestu. Pokiaľ naopak využívame najmä prefrontálnu kôru, budeme emócie schopní lepšie regulovať“ (mentem.sk).
Priemerný človek má podľa psychologytoday.com 6 bilión krát aktívnejší lymbický systém než prefrontálnu kôru. Niet divu, že na svete je ešte stále veľa vojen a vo vzťahoch veľa hádok.
Našťastie mozog má jednu čarovnú schopnosť, ktorá sa volá neuroplasticita. Ide o schopnosť reorganizácie mozgu na fyzickej aj funkčnej rovine, a to prostredníctvom prostredia, správania, myslenia a emócií. Mozog nie je niečo statické, čo sa nám vyvinie počas detstva a v dospelosti máme hotový produkt. Tvaruje sa počas celého života. Vďaka neuroplasticite sa dokážeme naučiť nový jazyk, či hru na hudobný nástroj, zotaviť sa z depresie, či dokonca z porážky. Neuroplasticitu mozgu môžeme podporiť napríklad prostredníctvom meditácie.
Funguje to ako so svalmi. Ak ste boli raz na zumbe, a inak všetko po starom, veľa sa toho neudeje. Ak sa však začnete venovať cvičeniu pravidelne, do roka máte zadok ako lusk. Alebo iný príklad: ak ste sa niekedy učili cudzí jazyk viete, že ak ho prestanete používať, je oveľa náročnejšie spomenúť si na to ktoré slovíčko.
Posilňujeme tie mozgové spojenia, ktoré najčastejšie používame, a naopak tie, ktoré nepoužívame, atrofujú.
My sa tak, ako v príbehu o dvoch tigroch, máme možnosť rozhodnúť, ktorého tigra nakŕmime. Teda akým štýlom naložíme so svojimi emóciami. Potláčanie či ignorovanie emócií nie je riešenie, pretože ním vytvárame časovanú bombu. Emócie si vždy nájdu svoju cestu von. Nejde o to ovládnuť emócie, ale prostredníctvom sebadisciplíny posilňovať to, čo považujeme za ideálne. Teda to, akými by sme chceli byť.
Ukľudniť sa – to sa ľahšie povie, než vykoná. Čo nám môže pomôcť, je pripraviť sa vopred. Zvoliť si stratégiu, ktorá s nami súladí. Tu sú tri základné scenáre:
1. SÚSTREDIŤ SA NA NIEČO INÉ
Emočne vypäté situácie absorbujú celú našu pozornosť. V takých chvíľach môžeme mať pocit, že je to treba riešiť hneď a zaraz! Nič iné neexistuje. Presunúť pozornosť na niečo iné, až kým sa nám podarí ukludniť, a potom sa k emócii vrátiť, nám umožní lepšie pochopiť situáciu, a tým pádom aj prijať rozumnejšie opatrenia. Ísť na prechádzku, dopriať si sprchu, alebo aspoň zopár hlbokých nádychov a výdychov.
2. ZMEŇIŤ SVOJE MYŠLIENKY
V jadre našich emócií sídlia naše presvedčenia. Vystopujme, ktoré myšlienky sú vinné za to, že sa cítime zle a potom nájdime príjemnejšie myšlienky. Ak sa napríklad cítim zle, pretože sledujem všetkých tých vyšportovaných ľudí v posilovni, a myslím si, že som horšia než oni, môžem si napríklad začať všímať ľudí, ktorý sú na tom horšie ako ja. Alebo sa zamerať na proces a povedať si, že jedného dňa budem mať aj ja také svaly, pretože na tom pracujem.
3. OVLÁDNUŤ SVOJU REAKCIU
Ak nepomohli predošlé dva body, a my sa ocitáme vo víre emócií, je dôležité, ako reagujeme. Pri ovládaní reakcie nám môže pomôcť napríklad dávka odstupu. Predstavte si, že sa nachádzate v dobe 5 rokov od teraz. Bude táto vec naozaj taká dôležitá, ako sa možno teraz javí? Budem si za 5 rokov reálne pamätať to, na čo ste sa teraz hnevám? Je dobré mať na pamäti, že niekedy sa rozbité veci už nedajú naspäť zlepiť. Všetko raz prejde. Aj toto. Môžeme sa spýtať sami seba otázku: Ak budem teraz – v štádiu v akom sa práve nachádzam – reagovať, budem so zvolenou reakciou spokojný/á aj po tom, čo doznie táto emócia?
Emócie sú dôležitým idikátorom nášho vnútra. Signalizujú nám, čo je pre nás príjemné, a čo nie. Netreba ich zabiť ignoráciou. Je osožné si ich vypočuť. V tom nám môže pomôcť napríklad to, ak si ich zapíšeme do denníka. Na druhej strane sa nimi netreba nechať uniesť, pretože hoci sú dobrým poslom, kraľovanie im zrovna nejde. Ideálne by bolo vypočuť si správu, nechať to doznieť, a prijímať opatrenia až vtedy, keď už sme schopný zapojiť aj prefrontálnu kôru svojho mozgu.
Ak sa chcete dozvedieť viac o neuroplasticite mozgu, odporúčam knihu Normana Doidgea: Váš mozog sa dokáže zmeniť.
Ktorými aktivitami môžeme posilniť činnosť našej prefronátlej kôry bude témou ďalšieho článku.
ZDROJ: https://www.polepsovna.com/2017/10/06/ako-ovladnut-emocie/
