Moc prítomného okamihu

Možná věříte, že žijete v přítomném okamžiku, ale ve skutečnosti žijete v čase. Nemůžete být nešťastný a zároveň žít v přítomném okamžiku. To, čemu říkáte váš „život“, byste měl nazývat svou „životní situací“. Je to psychologický čas: minulost a budoucnost. Některé věci v minulosti nedopadly přesně tak, jak jste si přáli, a vy se stále bráníte tomu, co se stalo, a teď se bráníte tomu, co je dnes. Doufáte, že se něco změní, ale vaše soustředění na budoucnost vás nutí odmítat přítomný okamžik.

O míru

Jak nejsnadněji podpořit mír na Zemi?
Měli bychom se především starat o to, aby v našem nitru zavládla harmonie mezi mužskou a ženskou energií → pak zmizí naše vnitřní boje → tím zmizí i boje v našem okolí → a čím více lidí to udělá, tím bojů zmizí na celém světě → až nakonec řetězovou reakcí na Zemi vznikne mír. Jiná možností míru na Zemi není, než se začátkem u každého z nás.
Mír nevznikne slovy ani protesty, ale činy, které vykonáme především uvnitř sebe.

Vedci odfotili astrálne parazity


Tímu vedcov z univerzity v Kapskom meste v Juhoafrickej republike sa podaril šokujúci objav. Dostali potvrdenie, že našu myseľ môžu ovládať a vo väčšine prípadov ovládajú astrálne bytosti!
 
Význam tohto objavu je tak dôležitý, že všetky vedecké štúdie týkajúce sa tohto výskumu boli nielen klasifikované ako prísne tajné, ale boli prijaté opatrenia na stiahnutie a odstránenie všetkých skôr vydaných publikácií s informáciami o tomto výskume.

ĽUDSKÝ K ĽUĎOM A ŽIŤ BEZ NENÁVISTI

Dnes som našla na FB  veľmi dobrý článok (i keď staršieho dáta, stále aktuálny). Je priamo zo života, z toho, čo sa okolo nás deje a nikto (média, politici) nám nepovie pravdu. Sme sústavne uspávaní  sladkými rečičkami, polopravdami, podplatenými prieskumami a  grafmi, ktoré zámerne ukazujú to, čo máme vidieť. Že nás duchovných sa to netýka? Ale týka, nebývame na Marse… Že nepozeráte správy? Ani ja nepozerám, ale hľadám informácie tam, kde sú podávané z mnohých zdrojov, nezávislých (aj svetových) denníkov a vytváram si na veci svoj názor. Neprestajne sme tlačení do úloh, na ktoré už nestačíme, máme toho toľko, že nestíhame žiť vlastné životy (hypotéka, škola, práca, práca, práca..).. dokedy budeme otrokmi vo vlastnej krajine? Aj na Vás záleží, na každom, kto ne/príde napr. k voľbám, kto ne/podpisuje petície za  lepšie Slovensko. Ak sa raz spýtajú naše deti, kde sme boli, keď sme nič neurobili, čo im povieme???